V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
I. Ak je posvätné čítanie v noci alebo včasráno:
Bdelý kohút spevom pohltí
nočnú, hustú temnotu
a odháňa sivé mračno,
ktoré cez noc vládlo tu,
keď vzývame s vrúcnym srdcom,
Bože, tvoju dobrotu.
Keď zem celá tíško spala,
pohrúžená do šera,
a smrť nad ňou panovala
ako trúchla príšera,
prišiels’ k ľuďom, mocný strážca,
sťa jas, čo tmu postiera.
Tys’ nás, Kriste vyburcoval
z hriešnosti a nevery
a dal si nám za sprievodcu
svetlo, keď sa zošerí,
vyslobodil si tých, čo v tmách
akoby už pomreli.
Sláva Otcu, sláva Tebe,
sláva Duchu Svätému,
ktorý život, pokoj, svetlo
dáva ľudstvu hriešnemu,
aby, chváliac Trojjedného,
došlo k blahu večnému. Amen.
II. Ak je posvätné čítanie cez deň:
Stoj pri nás, Tvorca láskavý,
ty sláva svetla Otcovho,
keď tvoja milosť chýba nám,
v srdci je úzkosť, striasa ho.
Keď nás Duch Svätý napĺňa
a v srdci Boha nosíme,
zlý duch nás na zlo nezvábi
a odpor k hriechu zosilnie
a v každodennom živote
uprostred sveta budeme
žiť podľa tvojich zákonov
a pokušeniu vyhneme.
Sláva buď, Kriste, Kráľ dobrý,
tebe i Bohu Otcovi,
na večné veky sláva buď
aj Duchu Tešiteľovi. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Bože môj, pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj, keď ma hriešnik utláča.
Na Ježiša doľahla hrôza a úzkosť. (Mk 14, 33)
I
Čuj, Bože, moju modlitbu †
a pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj: *
pohliadni na mňa a vyslyš ma.
Keď premýšľam o sebe, som rozrušený, *
zmätený krikom nepriateľa a útlakom hriešnika.
Lebo ma zavaľujú bezprávím *
a zúrivo do mňa dorážajú.
Srdce sa vo mne chveje *
a padá na mňa hrôza predsmrtná.
Úzkosť a triaška idú na mňa *
a zmocňuje sa ma des.
A tak si hovorím: „Ktože mi dá holubičie krídla, *
aby som mohol odletieť a odpočinúť si?
Aby som mohol utiecť do diaľav *
a pobudnúť v samote?
Vyčkávam, kto by ma zachránil *
pred búrkou a víchricou.“
Ant. 1 Bože môj, pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj, keď ma hriešnik utláča.
Ant. 2 Pán nás vyslobodil z ruky zákerného nepriateľa.
Pane, zmäť ich jazyky a rozdeľ; *
bo v meste vidím násilie a hádky.
Na jeho hradbách dňom i nocou krúžia dokola; †
v jeho strede sú neprávosť, strasti a úklady *
a v jeho uliciach ustavične panuje podvod a klam.
Lebo keby mi zlorečil môj nepriateľ, *
to by som ešte vedel zniesť;
a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí, *
azda by som sa pred ním skryl.
Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň, *
môj dobrý známy, ba dôverný priateľ.
S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok; *
v sprievode sme kráčali Božím domom.
Ant. 2 Pán nás vyslobodil z ruky zákerného nepriateľa.
Ant. 3 Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová.
Lebo oni sa nezmenia *
a Boha sa neboja.
Každý z nich vystiera ruku proti svojim druhom *
a porušuje zmluvu.
Jeho slová sú hladšie ako maslo, *
ale v srdci strojí vojnu.
Jeho reči sú jemnejšie než olej, *
ale sú to vytasené meče.
Zlož svoju starosť na Pána †
a on ťa zachová; *
a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný.
Ty ich však, Bože, zhodíš *
do priepasti skazy.
Krvilačníci a podvodníci nedožijú sa ani polovice svojich dní; *
ale ja dúfam v teba, Pane.
Ant. 3 Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová.
V.
Syn môj, pozoruj moju múdrosť.
R.
Nakloň svoj sluch k mojej náuke.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Prvej knihy Samuelovej
Nabalovej manželke Abigail oznámil jeden zo sluhov: „Dávid poslal z púšte poslov, aby pozdravili
nášho pána, ale on sa na nich osopil. A tí ľudia boli k nám veľmi dobrí a neobťažovali nás.
Ani sa nám nikdy nič nestratilo za celý čas, čo sme sa s nimi stretali na púšti. Vo dne v nocí
nám boli hradbou po všetky dni, čo sme u nich pásli stáda. Preto uváž a rozmysli si, čo urobíš,
lebo je rozhodnuté o skaze nášho pána a celého jeho domu. A on je Beliálov syn, takže
s ním nemôže nik hovoriť.“
Abigail rýchlo vzala dvesto chlebov, dva mechy vína, päť pripravených baranov, päť mier
praženého zrna, sto zväzkov sušeného hrozna, dvesto figových koláčov a naložila to na osly.
Svojim sluhom povedala: „Choďte napred, ja pôjdem za vami.“ Svojmu mužovi Nabalovi
nepovedala nič. Keď teda nasadla na osla a zostupovala krytá vrchom, Dávid a jeho muži
zostupovali oproti nej, a tak sa s nimi stretla. Dávid povedal: „Veru nadarmo som chránil
všetko, čo mal tento na púšti, nestratilo sa nič z toho, čo mu patrilo, a on sa mi odplatil
zlým za dobré. Nech Boh urobí toto Dávidovým nepriateľom a toto nech pridá, ak zo všetkého,
čo mu patrí, ponechám do rána čokoľvek z mužského pohlavia.“
Keď Abigail uvidela Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred Dávidom na tvár a poklonila
sa až po zem. Padla mu k nohám a povedala: „Odpusť vinu svojej služobníčke, veď Pán
určite urobí môjmu pánovi trvalý dom, lebo môj pán vedie Pánove boje. Nech sa teda nenájde
na tebe nič zlé po všetky dni tvojho života. A keby aj niekedy povstal človek, čo by ťa
prenasledoval a číhal ti na život, bude duša môjho pána zachránená vo zväzku života
u Pána, tvojho Boha. Ale dušu tvojich nepriateľov nech roztočí a vymrští ako z praku.
A keď Pán splní môjmu pánovi všetko dobré, čo povedal o tebe, a ustanoví ťa za vodcu
nad Izraelom, nebude ti na vzlykanie ani na nepokoj srdca môjmu pánovi, že si vylial
nevinnú krv a sám si sa pomstil. A keď Pán preukáže dobro môjmu pánovi, spomenieš
si na svoju služobníčku.“
Dávid povedal Abigail: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, že mi ťa dnes poslal do cesty.
Nech je požehnaná tvoja rozumnosť a nech si požehnaná aj ty, že si mi dnes zabránila,
aby som prelial krv a pomstil sa vlastnou rukou. Ale ako žije Pán, Boh Izraela, ktorý mi
zabránil ublížiť ti, keby si mi nebola rýchlo vyšla oproti, nebolo by zostalo Nabalovi do
ranného úsvitu nič z mužského pohlavia.“ Dávid prijal z jej ruky všetko, čo mu priniesla,
a povedal jej: „Choď v pokoji do svojho domu, veď som ťa vypočul a uctil som si ťa.“
Keď Abigail prišla k Nabalovi, práve robil vo svojom dome hostinu podobnú kráľovskej
hostine. Nabalovo srdce bolo veselé, lebo mal veľa vypité. Preto mu nepovedala ani
najmenšie slovo až do rána. Ale ráno, keď Nabal vytriezvel z vína, jeho žena mu všetko
oznámila. I odumrelo v ňom srdce a ostal ako kameň. A keď prešlo desať dni, Pán udrel Nabala a zomrel.
Keď sa Dávid dopočul, že Nabal zomrel, povedal: „Nech je zvelebený Pán, ktorý rozsúdil
spor mojej potupy z Nabalovej ruky a svojho služobníka zachránil od zlého a Nabalovu
zlobu Pán vrátil na jeho hlavu.“
RESPONZÓRIUM
DRUHÉ ČÍTANIE
Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského
Božie prisľúbenie je vskutku také veľké, že presahuje aj najvyšší stupeň blaženosti.
Kto by po takomto dobre túžil ešte po nejakom inom, keď v tom, ktoré vidí, má všetko?!
Lebo vidieť v reči Písma znamená to isté ako mať. Tak napríklad: „Aby si videl šťastie
Jeruzalema“ označuje to isté čo slovo „našiel“. Alebo: „Nech je odstránený bezbožný,
aby nevidel Pánovu velebu,“ kde prorok slovom „nevidieť“ označuje „nemať účasť“.
Preto ten, kto vidí Boha, tým, že ho vidí, dosiahol všetko, čo možno zahrnúť pod pojem
dobré: život bez konca, večnú neporušiteľnosť, nesmrteľnú blaženosť, kráľovstvo bez
konca, trvalú radosť, pravé svetlo, lahodný duchovný hlas, nedostupnú slávu, ustavičné
plesanie a vôbec každé dobro.
Také vynikajúce a také veľké je to, čo sa ohlasuje na základe nádeje v prísľube blaženosti.
Ale ako sme už ukázali, Boha môže vidieť iba ten, kto má čisté srdce. A tu znova chytá
moju myseľ závrat v pochybnosti, či nie je Čistota srdca jednou z tých vecí, ktoré
nemožno získať, lebo prevyšujú a presahujú našu prirodzenosť. Veď ako prostredníctvom
nej vidno Boha, a Mojžiš s Pavlom ho takto nevideli, lebo tvrdia, že ani oni ani nik iný Boha
vidieť nemôže, potom sa zdá, že to, za čo Slovo sľubuje blaženosť, je taká vec,
ktorú si nemožno ani získať, ba ani len predstaviť.
Čo máme teda z toho, že vieme, ako možno vidieť Boha, ak nemáme síl túto predstavu
uskutočniť? Je to tak, ako keby niekto povedal, že je blažené prebývať v nebi, lebo
tam možno vidieť to, čo na tomto svete vidieť nemožno. Keby slovo ukázalo nejaký
spôsob, ako sa dostať do neba, bolo by pre poslucháčov výhodné dozvedieť sa, že
je blažené prebývať v nebi. Kým však nie je rozriešený tento výstup, aký úžitok prináša
poznanie nebeskej blaženosti? Iba ak úzkosť a zlý pocit z toho, že vieme, o čo sme
ukrátení a čoho zbavení pre nemožnosť výstupu. Nabáda nás teda Pán k niečomu, čo
presahuje našu prirodzenosť? Prevyšuje veľkosť príkazu ľudské možnosti?
Nie je to tak. Veď ani tým, ktorým nedal krídla, nekáže, aby sa stali vtákmi, ani tým,
ktorým vymedzil žiť na zemi, aby žili pod vodou. Ak je teda zákon u všetkých ostatných
primeraný silám, ktoré dostali, a nenúti do ničoho, čo prevyšuje prirodzenosť, potom by
sme z toho celkom logicky mali pochopiť, že sa neslobodno vzdať nádeje na to, čo sľubuje
blahoslavenstvo. Ani Ján, ani Pavol, ani Mojžiš, ani iní im podobní neprišli o túto vznešenú
blaženosť, ktorá pramení vo videní Boha. Ani ten, čo povedal: „Mám pripravený veniec
spravodlivosti, ktorý mi dá spravodlivý sudca,“ ani ten, čo odpočíval na Ježišovej hrudi,
ani ten, čo počul Boží hlas: „Poznal som ťa lepšie ako ostatní.“ Ak sú teda bez pochybnosti
blažení tí, čo hlásali, že vidieť Boha je nad naše sily, no pritom blaženosť spočíva
v hľadení na Boha a Boha uvidí iba ten, kto má čisté srdce, tak potom čistota srdca,
prostredníctvom ktorej sa možno stať blaženým, nie je jednou z tých vecí, ktoré nemožno získať.
Ako teda vysvetliť, že aj tí hovoria pravdu, čo s Pavlom vyhlasujú, že vidieť Boha je nad
naše sily, a že im neodporuje ani Pánovo slovo, ktoré sľubuje, že ti, čo majú čisté srdce, uvidia Boha?
RESPONZÓRIUM
MODLITBA
Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno;
veď ty nás stále miluješ a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze
nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Generované:
10. apríl 2008, 14:40.
www.breviar.sk
© 1999-2008 Juraj Vidéky