V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
Ó mučeníkov slávny Kráľ
a vyznavačov koruna,
ty vedieš k veciam nebeským
tých, ktorí zhrdli zemskými.
Buď k našim prosbám láskavý,
hľaď na náš prejav oslavy,
pre svätosť tvojich víťazov
aj nám buď pevnou nádejou.
Ty v mučeníkoch víťazíš
a vyznavačov zachrániš:
Premôž aj naše nečnosti,
Uštedrovateľ milosti.
Buď sláva Bohu Otcovi
i jedinému Synovi
i Duchu Tešiteľovi
teraz i večné na veky. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Pán bude podľa spravodlivosti súdiť chudobných.
Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. (Mt 6, 20)
I
Pane, prečo si tak ďaleko? *
Prečo sa skrývaš v časoch súženia?
Bezbožný vo svojej pýche sužuje bedára; *
nech sa chytí do nástrah, čo sám zosnoval.
Veď hriešnik sa chvastá svojou náruživosťou *
a lakomec sa vychvaľuje.
Hriešnik pohŕda Pánom a namyslene hovorí: *
„Boh nezasahuje; Boha niet.“
Také sú všetky jeho myšlienky *
a jeho cesty sú vždy úspešné.
Ďaleko je od myšlienky na tvoj súd *
a všetkých svojich odporcov nemá za nič.
V srdci si takto hovorí: „Mnou nič nepohne, *
ani mňa, ani moje pokolenie nezastihne nešťastie.“
Jeho ústa sú plné luhania, klamu a podvodu; *
pod jeho jazykom zločin a násilie.
Sedí na postriežke blízko osád, *
nevinného zákerne zabíja.
Očami sliedi za chudákom; *
ako lev v húštine číha v úkryte.
Číha, chce schvátiť bedára; *
chytá ho a hádže naňho sieť.
Prikrčí sa a vyrúti, i hynú chudáci *
v jeho násilných pazúroch.
V duchu si ešte hovorí: „Boh zabudol, *
odvrátil svoju tvár, vôbec sa nedíva.“
Ant. 1 Pán bude podľa spravodlivosti súdiť chudobných.
Ant. 2 Ty, Pane, vidíš útrapy a žiaľ.
Povstaň, Pane, Bože, zdvihni svoju ruku, *
nezabúdaj na úbohých.
Ako môže bezbožník Bohom pohŕdať? *
Ako si môže v duchu hovoriť: „Boh nezasiahne!“?
Ty vidíš, †
veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ *
a berieš ich do svojich rúk.
Na teba sa chudák spolieha *
a sirote pomáhaš.
Rozmliažď rameno hriešnika a zločinca; *
budeš hľadať jeho hriech, a už ho nenájdeš.
Pán je kráľom navždy, na veky vekov. *
Pohania vymizli z jeho krajiny,
Pane, ty vyslýchaš túžbu úbožiakov, *
vzpružuješ im srdce, ucho si k nim nakláňaš.
Zastaň sa práva siroty a utláčaného, *
aby už nikdy nenaháňal hrôzu človek stvorený zo zeme.
Ant. 2 Ty, Pane, vidíš útrapy a žiaľ.
Ant. 3 Pánove výroky sú rýdze jak striebro pretavené v ohni.
Otec pre nás biednych poslal svojho Syna. (Sv. Augustín)
Pomôž mi, Pane, lebo niet už svätých, *
stratila sa vernosť medzi ľuďmi.
Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, *
hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne.
Kiež Pán zničí všetky pery úlisné *
a vystatovačný jazyk;
lebo hovoria: „Náš jazyk nás preslávi, †
ústa sú nám zbraňou; *
ktože je pánom nad nami?“
„Pretože chudák biedu trie a úbožiak stoná, †
povstanem teda,“ hovorí Pán, *
„zachránim toho, ktorým opovrhujú.“
Pánove výroky sú rýdze *
jak striebro pretavené v ohni, bez hliny, sedem ráz čistené.
Pane, ty nás zachováš a ochrániš *
pred týmto pokolením naveky.
Navôkol chodia bezbožní *
a najhorší z ľudí sa vyvyšujú.
Ant. 3 Pánove výroky sú rýdze jak striebro pretavené v ohni.
V.
Pán vedie pokorných k správnemu konaniu.
R.
A tichých poúča o svojich cestách.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Knihy Jób
„Uzavrel som zmluvu so svojimi očami,
že ani len nepomyslím na pannu.
Lebo aký je môj podiel u Boha zhora
a aké dedičstvo u Všemohúceho na výsostiach?
Či nie je záhuba pre nešľachetníka
a nepriazeň pre tých, čo páchajú nespravodlivosť?
Či on nevidí moje cesty
a nepočíta všetky moje kroky?
Ak som kráčal v márnosti
a moja noha sa ponáhľala za podvodom,
nech ma odváži na spravodlivej váhe
a nech sa Boh presvedčí o mojej bezúhonnosti.
Ak moja noha zišla z cesty,
ak moje srdce išlo za mojimi očami,
ak mi na ruky prilipla poškvrna,
nech ja sejem a iný nech poje
a moje pokolenie nech je vykorenené.
Ak som odmietol podrobiť sa súdu so svojím sluhom a so svojou slúžkou,
keď mali so mnou spor, čo urobím, keď povstane súdiť Boh?
A keď ma bude vyšetrovať, čo mu odpoviem?
Či ma v lone neutvoril ten,
ktorý aj jeho vytvoril,
a nestvárnil ma v matkinom lone jeden a ten istý?
Ak som odoprel chudobným, o čo žiadali,
a nechal som pohasnúť oči vdovy;
ak som jedával sám svoju skyvu
a nejedla z nej aj sirota,
lebo som ju od svojho detstva vychovával ako otec
a od lona svojej matky som ju viedol;
ak som opovrhol tulákom preto, že nemal odev,
i bedárom bez prikrývky;
ak mi nedobrorečili jeho bedrá
a to, že sa ohrial vlnou mojich oviec;
ak som zdvihol svoju ruku na sirotu,
keď som videl, že ma v bráne podporia,
nech mi vypadne plece z väziva
a nech sa mi rameno vylomí z kĺbu,
lebo Božia pohroma mi strach naháňa
a nezmôžem nič proti jeho velebe.
Kiež by som mal niekoho, kto by ma vypočul!
Tu je môj znak. Nech mi Všemohúci odpovie!
A tu kniha, ktorú napísal môj odporca,
aby som ju nosil na svojom pleci
a priviazal si ju ako veniec.
Oznámim mu počet svojich krokov
a predstúpim pred neho ako pred knieža.“
RESPONZÓRIUM
DRUHÉ ČÍTANIE
Z homílie pápeža Pavla Šiesteho pri svätorečení ugandských mučeníkov
Títo africkí mučeníci pridávajú novú stránku do knihy víťazov, akou je Martyrológium, ktorá rozpráva o udalostiach
veľmi smutných a pritom veľkolepých. Hovoríme o stránke naozaj dôstojnej, ktorá sa pripája k oným slávnym dejinám
starovekej Afriky, o ktorých sme si my, ľudia slabej viery, čo žijeme v týchto časoch, mysleli, že už nikdy nebudú mať
rovnocenné pokračovanie.
Kto by sa bol kedy nazdal, že napríklad k takým dojímavým správam o scillijských mučeníkoch, o kartáginských mučeníkoch,
o mučeníkoch utickej „Massa candida“, ako podávajú Augustín a Prudencius, o egyptských mučeníkoch, o ktorých nachádzame
nádherný chválospev v spise Jána Zlatoústeho, a k správam o mučeníkoch za vandalského prenasledovania, pribudnú
v našich časoch nové záznamy, ktoré rozprávajú o nemenej hrdinských, nemenej slávnych činoch.
Kto mohol čo i len tušiť, že k vynikajúcim svätým africkým mučeníkom a vyznavačom, známym z dejín, ako boli Cyprián,
Felicita a Perpetua, a k najväčšiemu mužovi Augustínovi raz pripojíme Karola Lwangu a Mateja Mulumbu Kalembu,
ktorých mená sú nám také drahé, a ich dvadsiatich spoločníkov!? A treba tu spomenúť aj tých, čo sa hlásili
k anglikánskej cirkvi a boli povraždení pre Kristovo meno.
Títo africkí mučeníci isto kladú začiatky novej epochy. Len tu nemyslime na prenasledovania a náboženské boje,
ale na kresťanské a občianske obrodenie!
Lebo z Afriky skropenej krvou týchto mučeníkov, ktorí sú prví v tomto novom veku (a nech dá Boh, aby boli aj poslední,
veď ich obeta je taká veľká a cenná!), rodí sa nová, slobodná a nezávislá Afrika.
Násilie spáchané na týchto mučeníkoch je také ohavné a také výrazné, že môže byť dostatočným a rukolapným podnetom
na formovanie nového ľudu z mravného hľadiska, aby vznikli nové duchovné tradície, ktoré zostanú potomkom,
a aby sa takrečeno symbolicky vyjadril a urýchlil prechod od jednoduchého a hrubého spôsobu života – v ktorom nechýbali
niektoré vynikajúce ľudské hodnoty, no pritom bol poškvrnený, chorý a akoby otročil sám sebe, – k civilizácii, ktorá vyžaduje
ušľachtilejšie prejavy ľudského ducha a vyššie formy spoločenského života.
RESPONZÓRIUM
MODLITBA
Všemohúci Bože, tvojím pôsobením sa krv mučeníkov stáva semenom
nových kresťanov; daj, prosíme, aby pole tvojej Cirkvi, skropené krvou
svätého Karola a jeho spoločníkov, prinášalo stále hojnú úrodu. Skrze nášho
Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Generované:
10. apríl 2008, 14:39.
www.breviar.sk
© 1999-2008 Juraj Vidéky