V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
Vyznavač Pána, Bohu zasvätený,
tvoj sviatok slávi ľud na celej zemi,
dnes vystúpil si ozaj natešený
do Božích siení.
Oddaný Bohu, múdry, skromný, cudný,
triezvy a čistý, pokoj milujúci,
kým dýchal, žiaril ako anjel skvele
v pozemskom tele.
Ľud k jeho hrobu putoval vždy s úctou,
chorí tu našli nádej, radosť, zdravie,
nevládne údy nadobudli silu
za krátku chvíľu.
Preto mu teraz v zhromaždení našom
spievame hymnus, pieseň s vrúcnym hlasom,
aby nás krehkých jeho pomoc stála
podporovala.
Trojjedinému Bohu na výsostiach
poklona, sláva, veleba a chvála,
že z trónu moci s láskou na nás hľadí
a vesmír riadi. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Pane, nech dôjde ku tebe moje volanie; neskrývaj svoju tvár predo mnou.
Boh nás potešuje v každom súžení. (2 Kor 1, 4)
I
Pane, vyslyš moju modlitbu *
a moje volanie nech dôjde ku tebe.
Neskrývaj svoju tvár predo mnou; †
v deň môjho súženia *
nakloň ku mne svoj sluch.
Kedykoľvek ťa budem vzývať, *
čím skôr ma vypočuj.
Lebo moje dni sa tratia ako dym *
a kosti mám rozpálené sťa pahreba.
Moje srdce je zdeptané ako tráva a vysychá, *
takže zabúdam jesť svoj chlieb.
Od samého náreku *
som iba kosť a koža.
Som ako pelikán na púšti, *
ako kuvik uprostred zrúcanín.
Nemôžem spať *
a som ako osamelý vrabec na streche.
Moji nepriatelia ma potupujú každý deň, *
preklínajú ma tí, čo zúria proti mne.
Veď popol jedávam ako chlieb *
a nápoj miešam so slzami;
to pre tvoj hnev a výčitky, *
lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil.
Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, *
a ja schnem sťa tráva.
Ant. 1 Pane, nech dôjde ku tebe moje volanie; neskrývaj svoju tvár predo mnou.
Ant. 2 Pane, zhliadni na modlitbu núdznych.
Ale ty, Pane, trváš večne *
a spomienka na teba z pokolenia na pokolenie.
Vstaň a zľutuj sa nad Sionom, †
lebo už je čas, aby si sa nad ním zľutoval, *
lebo už je tu ten čas.
Veď tvoji služobníci milujú jeho kamene *
a ľútostia nad jeho troskami.
Tvojho mena, Pane, budú sa báť pohania *
a tvojej slávy všetci zemskí králi;
lebo Pán vystaví Sion *
a zjaví sa vo svojej sláve.
Zhliadne na modlitbu núdznych *
a nepohrdne ich prosbami.
Nech sa to zaznačí pre pokolenie budúce *
a obnovený ľud oslávi Pána.
Veď Pán hľadí zo svojej vznešenej svätyne *
a z nebies pozerá na zem;
čuje nárek zajatých *
a odsúdeným na smrť vracia slobodu,
aby na Sione hlásali meno Pánovo *
a v Jeruzaleme jeho slávu,
keď sa tam zídu vospolok národy *
a kráľovstvá, aby slúžili Pánovi.
Ant. 2 Pane, zhliadni na modlitbu núdznych.
Ant. 3 Pane, ty si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk.
Cestou mi sily podlomil *
a skrátil moje dni.
Hovorím: „Bože môj, †
neber ma v polovici mojich dní; *
tvoje roky trvajú z pokolenia na pokolenie.
Na začiatku si stvoril zem, *
aj nebesia sú dielom tvojich rúk.
Ony sa pominú, ale ty zostaneš; †
rozpadnú sa sťa odev, *
vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa.
Ale ty ostávaš vždy ten istý *
a tvoje roky sú bez konca.
Deti tvojich služobníkov budú bývať v bezpečí *
a ich potomstvo bude pevné pred tebou.“
Ant. 3 Pane, ty si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk.
V.
Počúvaj, ľud môj, moju náuku.
R.
Nakloň sluch k slovám mojich úst.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Knihy proroka Daniela
V tom čase prišli chaldejskí muži a žalovali na Židov. Povedali kráľovi Nabuchodonozorovi: „Kráľ, ži naveky. Ty, kráľ, vydal si
nariadenie, aby každý človek, ktorý začuje zvuk poľnice, flauty, citary, harfy, lutny, gájd a iných hudobných nástrojov, padol
na zem a klaňal sa zlatej soche. Toho však, kto by nepadol na zem a neklaňal by sa, hodia do rozpálenej pece. A sú tu judejskí
muži, ktorých si ustanovil za správcov babylonskej provincie, Sidrach, Mizach a Abdenago. A tí muži si teba, kráľ, nevážia:
nectia si tvojich bohov a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaňajú.“
Vtedy Nabuchodonozor vzkypel zlosťou a tvár sa mu znetvorila pre Sidracha, Mizacha a Abdenaga. Preto rozkázal, aby pec
rozpálili sedemkrát viac ako zvyčajne, a najsilnejším mužom zo svojho vojska rozkázal, aby Sidracha, Mizacha a Abdenaga
zviazali a hodili do rozpálenej pece. A hneď tých mužov zviazali a v ich plášťoch, turbanoch, obuvi a odeve ich hodili doprostred
rozpálenej pece. A pretože kráľov rozkaz súril a pec bola veľmi rozpálená, mužov, čo hádzali Sidracha, Mizacha a Abdenaga,
plameň ohňa zahubil. Ale traja muži, Sidrach, Mizach a Abdenago, padli poviazaní doprostred rozpálenej pece.
Prechádzali sa uprostred ohňa, chválili Boha a zvelebovali Pána.
Vtedy kráľ Nabuchodonozor užasol, rýchle vstal a povedal svojim dvoranom: „Nehodili sme do ohňa troch poviazaných mužov?“
Oni kráľovi odpovedali: „Tak je, kráľ.“ A on povedal: „Ja vidím štyroch mužov bez pút; chodia uprostred ohňa bez ujmy a štvrtý
sa výzorom podobá synovi bohov.“ I pristúpil Nabuchodonozor k otvoru rozpálenej pece a povedal: „Sidrach, Mizach a Abdenago,
služobníci najvyššieho Boha, vyjdite a poďte sem!“ A Sidrach, Mizach a Abdenago vyšli hneď z ohňa. Tu sa zhromaždili miestodržitelia,
úradníci, sudcovia a kráľovi radcovia a hľadeli na tých mužov, lebo oheň nemal nijakú moc nad ich telami, ani vlas na hlave sa im
nepripálil, ani ich odev sa nezmenil, ani nenapáchli dymom z ohňa. Vtedy Nabuchodonozor vykríkol: „Nech je zvelebený Boh Sidracha,
Mizacha a Abdenaga, ktorý poslal svojho anjela a vyslobodil svojich služobníkov, čo v neho dôverovali, prestúpili kráľov rozkaz
a obetovali svoje telá, aby nemuseli slúžiť a klaňať sa inému bohu okrem svojho Boha. Preto nariaďujem, aby každého z ktoréhokoľvek
národa, kmeňa a jazyka, kto by sa rúhal Bohu Sidracha, Mizacha a Abdenaga, rozsekali na kúsky a jeho dom premenili na hnojisko,
lebo niet iného Boha, ktorý by mohol takto zachrániť.“ Potom kráľ povýšil Sidracha, Mizacha a Abdenaga v babylonskej krajine.
RESPONZÓRIUM
DRUHÉ ČÍTANIE
Z Listov Sulpícia Sevéra
Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť
v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa
v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora,
začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali:
„Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami,
keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami,
ktorých opúšťaš.“
Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač
povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“
Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál,
ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa
k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba
ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí,
„ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“
S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje
bohatý do neba.
RESPONZÓRIUM
MODLITBA
Všemohúci Bože, svätý biskup Martin ťa oslávil svojím životom i
svojou smrťou; aj v našich srdciach konaj divy svojej milosti, aby nás
ani smrť ani život nemohli odlúčiť od tvojej lásky. O to ťa prosíme skrze
nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Generované:
10. apríl 2008, 14:43.
www.breviar.sk
© 1999-2008 Juraj Vidéky