V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
I. Ak je posvätné čítanie v noci alebo včasráno:
Tmavá noc ešte halí zem,
zakrýva farby predmetov;
nestranný sudca našich sŕdc,
voláme s úctou posvätnou:
odpusť nám hriechy, neprávosť,
zmy z duše všetku špinu, kal
a daj nám milosť, Kriste náš,
by sa nik hriechu nepoddal.
Hľa, tŕpne duša umdlená,
hryzie ju vina, mučí hriech;
túži sa zbaviť nízkosti,
k tebe sa, Kriste, privinie.
Ty zažeň v diaľne diaľavy
zo srdca hmlu a tieňavy,
nech dušu, mrakov zbavenú,
blažené svetlo zaplaví.
Sláva buď, Kriste, kráľ dobrý,
tebe i Bohu Otcovi,
na večné veky sláva buď
aj Duchu Tešiteľovi. Amen.
II. Ak je posvätné čítanie cez deň:
Prosíme, Kriste, skloň sa k nám,
ku služobníkom prosiacim:
nech zloba sveta mámivá
nevezme vieru veriacim.
Nech nezmýšľame bezbožne,
závisťou viesť sa nedajme,
urážky neodplácajme,
zlo dobrom popremáhajme.
Nech zmizne z mysle, zo srdca
hnev, lesť a pýcha života,
nech stratí sa aj lakomosť,
koreň zla, hriešna samota.
Nech láska, pravá, úprimná,
upevní zväzky pokoja,
hrdinsky žitá čistota
a viera nech nás opoja.
Sláva buď, Kriste, kráľ dobrý,
tebe i Bohu Otcovi,
na večné veky sláva buď
aj Duchu Tešiteľovi. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Zhliadni, Pane, a pozri na našu pohanu.
Vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida. (Lk 1, 69)
IV
A predsa si ho odmietol a zavrhol, *
nahneval si sa na svojho pomazaného.
Rozlomil si zmluvu so svojím sluhom, *
do prachu si zhodil jeho korunu,
všetky jeho múry si rozbúral *
a na trosky si premenil jeho pevnosti.
Plienili ho všetci, čo išli okolo, *
a na posmech vyšiel u susedov.
Povýšil si pravicu jeho utláčateľov, *
všetkým nepriateľom si spôsobil radosť.
Ostrie jeho meča si otupil *
a nepomáhal si mu pri boji.
Jeho lesku si urobil koniec *
a na zem si povalil jeho trón.
Skrátil si dni jeho mladosti, *
zahrnul si ho hanbou.
Ant. 1 Zhliadni, Pane, a pozri na našu pohanu.
Ant. 2 Ja som koreň z rodu Dávida, žiarivá ranná hviezda.
Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať? *
Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?
Spomeň si, aké krátke je moje trvanie, *
akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!
Ktorýže človek môže žiť naveky a smrť neuzrieť, *
kto môže vyviaznuť z pazúrov smrti?
Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, *
ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?
Spomeň si, Pane, na potupu svojich služobníkov, *
ktorá sa nakopila v mojom lone od mnohých národov,
ktorou, Pane, potupovali tvoji nepriatelia, *
ktorou potupovali kročaje tvojho pomazaného.
Nech je zvelebený Pán naveky. *
Staň sa. Amen.
Ant. 2 Ja som koreň z rodu Dávida, žiarivá ranná hviezda.
Ant. 3 Naše roky vädnú ako tráva; ty, Bože, si od vekov.
U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. (2 Pt 3, 8)
Pane, stal si sa nám útočišťom *
z pokolenia na pokolenie.
Prv, než sa vrchy zrodili †
a povstali zem i svet, *
ty, Bože, si od vekov až naveky.
Človeka vraciaš do prachu *
a hovoríš: „Vráťte sa, synovia človeka!“
Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, *
a ako jedna nočná stráž.
Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen; *
sú ako bylina v rozpuku:
ráno kvitne a rastie, *
večer vädne a usychá.
Hynieme vskutku pre tvoj hnev *
a desí nás tvoje rozhorčenie.
Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak *
a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.
V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni *
a naše roky plynú ako vzdych.
Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov *
a ak sme pri sile, osemdesiat.
No zväčša sú len trápením a trýzňou, *
ubiehajú rýchlo a my odlietame.
Kto pozná silu tvojho hnevu *
a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?
A tak nás nauč rátať naše dni, *
aby sme našli múdrosť srdca.
Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? *
Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.
Hneď zrána nás naplň svojou milosťou *
a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.
Rozveseľ nás za dni, keď si nás ponížil, *
za roky, keď sme okusovali nešťastie.
Nech sa tvoje dielo zjaví tvojim služobníkom *
a ich deťom tvoja nádhera.
Nech je nad nami dobrotivosť Pána, nášho Boha; †
upevňuj dielo našich rúk, *
dielo našich rúk upevňuj!
Ant. 3 Naše roky vädnú ako tráva; ty, Bože, si od vekov.
V.
Pane, u teba je zdroj života.
R.
A v tvojom svetle uvidíme svetlo.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Knihy Sudcov
Izraelskí muži povedali Gedeonovi: „Panuj nad nami ty i tvoj syn aj syn tvojho syna, lebo si nás vyslobodil
z ruky Madiánčanov.“ On im odpovedal: „Nebudem panovať nad vami, ale Pán bude panovať.“
Gedeon mal sedemdesiat synov, ktorí vyšli z jeho bedier, lebo mal veľa žien. A jeho vedľajšia žena,
ktorú mal v Sicheme, porodila mu syna a on sám mu dal meno Abimelech.
Joasov syn Gedeon zomrel po šťastnej starobe a pochovali ho v hrobe jeho otca Joasa v abiezerovskej Efre.
Jerobbálov syn Abimelech šiel do Sichemu k bratom svojej matky a povedal im i všetkým príbuzným
z matkinej strany: „Povedzte všetkým sichemským mužom: ,Čo je pre vás lepšie: aby nad vami panovalo
sedemdesiat mužov, všetci Jerobbálovi synovia, alebo aby vám panoval jeden muž?‘ Uvedomte
si aj to, že ja som vaša kosť a vaše telo.“ A bratia jeho matky hovorili o ňom všetky tieto slová
všetkým sichemským mužom a naklonili ich srdce Abimelechovi, lebo hovorili: „Je to náš brat.“
Dali mu sedemdesiat šeklov striebra z chrámu Bálberit a on si zaň najal povaľačov a tulákov,
ktorí išli za ním, šiel do domu svojho otca do Efry a pozabíjal svojich bratov, Jerobbálových synov,
sedemdesiat mužov na jednom kameni. Zostal iba najmladší Jerobbálov syn Joatam, lebo sa skryl.
Tu sa zhromaždili všetci mužovia Sichemu a celého domu Mello, išli a pri pamätnom dube, čo stál
v Sicheme, ustanovili za kráľa Abilemecha.
Keď to oznámili Joatamovi, on šiel a postavil sa na temene vrchu Garizim a zvýšeným hlasom volal:
„Počujte ma, Sichemčania, a Boh vypočuje vás. Raz išli stromy pomazať kráľa nad sebou. Povedali olive:
,Kraľuj nad nami!‘ Ona odvetila: ,Mám vari zanechať svoj olej, ktorým sa uctievajú bohovia i ľudia,
a ísť sa vynášať nad stromy?‘ Potom stromy povedali figovníku: ,Poď ty a kraľuj nad nami!‘ Ale figovník
im odpovedal: ,Ako? Môžem azda zanechať svoju sladkosť a svoje výborné ovocie a ísť sa vynášať
nad ostatné stromy?‘ Povedali teda stromy viniču: ,Poď a kraľuj nad nami.‘ On odvetil: ,Vari môžem
zanechať svoj mušt, ktorý rozveseľuje bohov i ľudí, a vynášať sa nad ostatné stromy?‘ Povedali všetky
stromy bodliaku: ,Poď a ty kraľuj nad nami.‘ On im odpovedal: ,Ak ma naozaj chcete za kráľa, poďte
a odpočiňte si v mojej tôni. Ak nie, vyšľahne oheň z bodliaka a strávi libanonské cédre.‘
Ak ste teda správne a úprimne dnes urobili s Jerobbálom a s jeho domom, radujte sa z Abimelecha
a on sa raduje z vás. Ale ak prevrátene, nech vyšľahne oheň z Abimelecha a strávi obyvateľov
Sichemu a dom Mello a nech vyšľahne oheň zo sichemských mužov a z domu Mello a nech strávi Abimelecha.“
RESPONZÓRIUM
DRUHÉ ČÍTANIE
Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána
Pokračujeme v modlitbe a prosíme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Možno to chápať aj duchovne
aj bežne. V oboch prípadoch, ak ho Boh požehná, slúži na spásu. Chlieb života je Kristus, ale on nie je
chlieb všetkých, ale náš. A ako hovoríme: „Otče náš“, lebo tým čo to chápu a veria, je Otcom, tak voláme
aj „chlieb náš“, lebo Kristus je chlebom tých, čo ako my patria k jeho telu.
Prosíme, aby nám dával každý deň tento chlieb, aby sme sa my, čo sme v Kristovi a každý deň prijímame
jeho Eucharistiu za pokrm spásy, nedopustili nejakého ťažšieho previnenia, nevzdialili a neodlúčili sa
od spoločenstva, aby nám preto nebol odopretý nebeský chlieb a neboli sme vylúčení z Kristovho tela.
Lebo on vyhlásil: „Ja som chlieb života, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z môjho chleba, bude žiť naveky.
A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Keď teda hovorí, že ten, kto bude jesť z jeho chleba, bude žiť naveky, je zrejmé, že budú žiť tí, čo
právom spoločenstva siahajú po jeho tele a prijímajú Eucharistiu. Naproti tomu sa treba obávať a modliť,
aby sa niekto nevzdialil a neoddelil od Kristovho tela a neocitol sa tak ďaleko od spásy. Lebo on pohrozil:
„Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ A preto prosíme, aby
nám dal každý deň náš chlieb, čiže Krista, aby sa nik z nás, čo ostávame a žijeme v Kristovi, neoddelil
od jeho posvätenia a tela.
Preto prosíme aj za svoje hriechy: „A odpusť naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“
Po prosbe o pokrm sa prosí aj o odpustenia viny.
Ako presvedčivo, ako prezieravo a spasiteľne sa nám pripomína, že sme hriešnici, keď sme nútení
prosiť za hriechy. Lebo keď prosíme Boha o odpustenia, uvedomujeme si stav svojho svedomia.
Aby si nik samoľúbo nemyslel, že je nevinný, aby sa nevyvyšoval a ešte skôr nezahynul. Tým, že sa
mu prikazuje denne sa modliť za hriechy, upozorňuje sa a poúča, že denne hreší.
Veď aj Ján vo svojom liste napomína: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie
je v nás pravda. Ale ak vyznáme svoje hriechy, Pán je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy.“
Vo svojom liste vystihol oboje: že sa máme modliť za hriechy a keď sa modlíme, dosiahneme odpustenie.
A nazýva Pána verným lebo tým, že odpúšťa hriechy, zachováva vernosť svojmu sľubu. Lebo ten,
ktorý nás učil modliť sa za viny a hriechy, prisľúbil otcovské milosrdenstvo a odpustenie.
RESPONZÓRIUM
MODLITBA
Všemohúci Bože, naša sila a nádej, bez teba ľudská slabosť nič nezmôže;
vypočuj naše prosby a ustavične nás posilňuj svojou milosťou, aby sme verne
plnili tvoje prikázania, a tak sa ti páčili zmýšľaním i skutkami. Skrze
nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Generované:
10. apríl 2008, 14:39.
www.breviar.sk
© 1999-2008 Juraj Vidéky