V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
Najlepší Pastier, knieža dušpastierov,
nábožný ľud, hľa, svätí dnešný sviatok
a ochrancovi v radosti aj v plači
za pomoc vďačí.
Sťa úporného zápasníka v boji
nebeskou krizmou posvätil Duch Svätý
a posilnil ho: na srdci mu budú
osudy ľudu.
Príkladom učil, pravdou vychovával,
slepého vodil, liečil nemocného,
pre všetkých bol jak rodič starostlivý,
čo bdie a živí.
Kriste, ty svätcov korunuješ v nebi
záslužným vencom. Pomôž svojmu rodu
činom a túžbou kráčať po šľapaji
tých, čo sú v raji.
Najdrahší Otče, zapoj našu chválu,
začleň ju, Kriste, milostivý Kráľu,
v tom Duchu, čo je nám vždy zábezpekou,
do hymnu vekov! Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Pán volá nebo i zem na súd nad svojím národom.
Neprišiel som Zákon zrušiť, ale naplniť. (Mt 5, 17)
I
Zvrchovaný Boh, Pán, prehovoril *
a vyzval zem od východu slnka až po jeho západ.
Zo Siona plného nádhery zažiaril Boh; *
náš Boh prichádza a už nemlčí:
pred ním je žeravý oheň *
a vôkol neho búrka mohutná.
On nebo i zem volá z výšavy *
na súd nad svojím národom:
„Zhromaždite mi mojich svätých, *
čo zmluvu so mnou spečatili obetou.“
A nebesia zvestujú jeho spravodlivosť, *
veď sudcom je sám Boh.
Ant. 1 Pán volá nebo i zem na súd nad svojím národom.
Ant. 2 Vzývaj ma v čase súženia a ja ťa zachránim.
„Počuj, ľud môj, chcem hovoriť; †
teba, Izrael, idem usvedčiť *
ja, Boh, čo tvojím Bohom som.
Neobviňujem ťa pre tvoje obety, *
veď tvoje žertvy stále sú predo mnou.
Viac z tvojho domu býčky neprijmem *
ani capov z tvojich čried.
Lebo mne patrí všetka lesná zver, *
tisícky horskej zveriny.
Poznám všetko vtáctvo lietavé, *
moje je i to, čo sa hýbe na poli.
Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba; *
veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa.
Vari ja hovädzie mäso jedávam *
alebo pijem krv kozľaciu?
Obetuj Bohu obetu chvály *
a Najvyššiemu svoje sľuby splň.
A vzývaj ma v čase súženia: *
ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš.“
Ant. 2 Vzývaj ma v čase súženia a ja ťa zachránim.
Ant. 3 Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí.
No hriešnikovi Boh hovorí: †
„Prečo odriekaš moje príkazy *
a moju zmluvu v ústach omieľaš?
Veď ty nenávidíš poriadok *
a moje slovo odmietaš.
Keď vidíš zlodeja, pridávaš sa k nemu *
a s cudzoložníkmi sa spolčuješ.
Zo svojich úst vypúšťaš zlo *
a klamstvá snuje tvoj jazyk.
Vysedávaš si a ohováraš svojho brata, *
syna svojej matky potupuješ.
Toto páchaš, a ja by som mal mlčať? †
Myslíš si, že ja som ako ty: *
teraz ťa obviňujem a hovorím ti to do očí.
Pochopte to, vy, čo zabúdate na Boha, *
inak vás zahubím a nik vám nepomôže.
Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; *
a kto kráča bez úhony,
tomu ukážem Božiu spásu.“
Ant. 3 Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí.
V.
Neprestávame sa za vás modliť a prosiť.
R.
Aby ste boli naplnení poznaním Božej vôle.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Knihy proroka Daniela
Toto mi povedal anjel: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Bude to čas úzkosti, aký nebol
odvtedy, čo vznikli národy, až po ten čas. V tom čase sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe. A mnohí
z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu. Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy
a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky. A ty, Daniel, zatvor slová a zapečať knihu až do konca času.
Mnohí budú prechádzať a rozmnoží sa poznanie.“
Ja, Daniel, som videl, ako dvaja iní stáli, jeden na tomto brehu rieky, druhý na druhom brehu rieky. A ten sa opýtal muža, ktorý bol
oblečený do ľanového odevu a stál nad vodami rieky: „Kedy bude koniec týchto obdivuhodných vecí?“ A počul som muža, ktorý bol
oblečený do ľanového odevu a stál nad vodami rieky; zdvihol pravú i ľavú ruku k nebu a prisahal na Živého naveky: „Bude to čas,
časy a polovica času a keď sa dokončí rozrušenie moci svätého ľudu, skončí sa aj toto všetko.“ Ja som to počul, ale nerozumel.
A povedal som: „Môj pane, aký bude koniec týchto vecí?“ Vravel: „Choď, Daniel, lebo tieto slová sú zatvorené a zapečatené až
do určeného času. Mnohí sa očistia, zbelejú a osvedčia sa, bezbožní však budú konať bezbožne a nijaký bezbožník to nepochopí,
ale rozumní pochopia. A od chvíle, keď bude odstránená ustavičná obeta a postavená ohavnosť pustošiteľa, uplynie
tisícdvestodeväťdesiat dní. Blahoslavený, kto čaká a pretrvá tisíctristotridsaťpäť dní. Ty sa však uberaj ku koncu a odpočiň si
a na konci dní vstaneš k svojmu údelu.“
RESPONZÓRIUM
DRUHÉ ČÍTANIE
Z Komentára svätého biskupa Alberta Veľkého k Lukášovmu evanjeliu
„Toto robte na moju pamiatku.“ Treba si tu všimnúť dve veci. Prvou je príkaz sláviť túto sviatosť, ktorý vyjadruje slovami: „Toto robte.“
Druhou je, že tu ide o pamiatku Pána, ktorý ide za nás na smrť.
Teda hovorí: „Toto robte.“ Veď nemožno prikázať nič užitočnejšie; nič lahodnejšie, nič hojivejšie, nič milšie, nič podobnejšie večnému
životu nemohol prikázať. A teraz si to jednotlivo rozoberieme.
Eucharistia je užitočná na odpustenie hriechov a najužitočnejšia v živote na dosiahnutie plnej milosti. „On, totiž Otec duchov, karhá nás
kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti.“ Ale účasť na jeho svätosti je v účasti na jeho obete, čiže keď sa
vo sviatosti obetoval za nás Otcovi, obetoval sa aj nám na úžitok. „Pre nich sa ja sám posväcujem. Kristus, ktorý skrze večného Ducha
sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“
Ani nemôžeme robiť nič lahodnejšie. Veď čo je lahodnejšie ako to, v čom nám Boh ukazuje celú svoju lahodnosť? „Z neba si im dal hotový
chlieb bez práce, ktorý mal v sebe všetku slasť a uspokojil každú chuť. Lebo tvoj dar vyjadroval tvoju nežnú lásku k deťom;
prispôsoboval sa chuti každého a premieňal sa na to, čo kto chcel.“
Ani nemohol prikázať nič hojivejšie. Veď táto sviatosť je ovocím Stromu života a keď ho niekto prijíma s nábožnou a úprimnou vierou,
neokúsi smrť naveky. „Je stromom života pre tých, čo po nej siahnu, a blahoslavený je ten, kto sa jej drží. Ten, čo mňa je, bude žiť
zo mňa.“
Nemohol prikázať nič milšie, lebo táto sviatosť spôsobuje lásku a jednotu. Veď najväčším prejavom lásky je dať seba samého za pokrm.
„Či nepovedali ľudia z môjho stanu: Kto nám dá z jeho mäsa, aby sme sa nasýtili?“ Ako keby povedal: Tak som ich miloval a oni mňa,
že som túžil byť v ich vnútri, a oni mňa tak prijať, aby sa vtelili do mňa a stali sa mojimi údmi. Lebo vnútornejšie a prirodzenejšie sa ani
nemohli spojiť so mnou a ja s nimi.
A ani nemohol prikázať nič podobnejšie večnému životu. Lebo trvanie večného života spočíva v tom, že Boh vo svojej dobrote vlieva
seba samého do tých, čo žijú v blaženosti.
RESPONZÓRIUM
MODLITBA
Bože, prameň všetkej múdrosti, svätého biskupa Alberta si vyznačil tým, že ľudskú vedu uviedol do súladu so zjavenou pravdou;
dopraj nám kráčať v šľapajach tohto učiteľa, aby nám pokrok vo vede pomáhal lepšie poznávať a vrúcnejšie milovať teba.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Generované:
10. apríl 2008, 14:43.
www.breviar.sk
© 1999-2008 Juraj Vidéky