V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.

HYMNUS

Raduj sa, svätý mučeník,
zo svojej dnešnej slávnosti;
veď svojou krvou získal si
korunu večnej radosti.

Z tmy sveta teba tento deň,
keď si nad katom zvíťazil,
povzniesol k svätým výšinám,
aby si s Kristom večne žil.

Teraz sa medzi anjelmi
skvieš v rúchu bielom, plnom cti,
ktoré si ako mučeník
v kúpeli krvi očistil.

Oroduj za nás, pri nás stoj;
nech Kristus je k nám láskavý,
za hriechy nech nás netrestá,
nech naše srdcia napraví.

Láskavo príď nám na pomoc
prines nám milosť Kristovu;
nech zmysly hriechom ranené
pocítia pokoj, úľavu.

Otcovi sláva, Synovi
i Duchu Tešiteľovi
za to, že večnou slávou ťa
v nebeskom raji ozdobil. Amen.

PSALMÓDIA

Ant. 1 Nakloň ku mne svoj sluch, Pane, a zachráň ma. 

Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. (Lk 23, 46)

Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; *
    vysloboď ma, veď si spravodlivý.
Nakloň ku mne svoj sluch, *
    ponáhľaj sa a zachráň ma.
Buď mi skalou útočišťa, *
    opevneným hradom mojej spásy.

Veď ty si moja sila a moje útočište, *
    pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.
Vyvedieš ma z osídla, čo mi nastrojili, *
    lebo ty si moja sila.

Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; *
    ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný.
Nenávidíš tých, čo si ctia márne modly; *
    ale ja dúfam v Pána.

Plesám a teším sa, že si milosrdný, *
    lebo si zhliadol na moju poníženosť.
Spoznal si tieseň mojej duše †
    a nevydal si ma do rúk nepriateľa: *
    moje nohy si postavil na šíre priestranstvo.

Ant. 1 Nakloň ku mne svoj sluch, Pane, a zachráň ma. 

Ant. 2 Pane, rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom. 

Zmiluj sa, Bože, nado mnou, lebo som v súžení; †
    od zármutku mi chabne oko, *
    duša i vnútro moje.
Život sa mi v strastiach míňa *
    a roky v nárekoch.
Biedny som a slabnem *
    a chradnú mi kosti.

Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú, †
    susedom som na posmech a svojim známym som postrachom. *
    Tí, čo ma vidia na ulici, utekajú predo mnou.
Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy, *
    som sťa odhodená nádoba.
Veru čujem, ako ma mnohí hania: *
    hrôza zo všetkých strán.
Spolčujú sa proti mne a radia sa o tom, *
    ako ma zabiť.

Ja sa však spolieham na teba, Pane, †
    a hovorím: „Ty si môj Boh, *
    v tvojich rukách je môj osud.“
Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov *
    a prenasledovateľov.
Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom *
    a zachráň ma vo svojom milosrdenstve.

Ant. 2 Pane, rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom. 

Ant. 3 Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo. 

Pane, tvoja dobrota je taká nesmierna, *
    a vyhradil si ju bohabojným.
Preukazuješ ju tým, čo v teba dúfajú, *
    pred zrakom ľudí.

Záclonou svojej tváre ich kryješ *
    pred zúrivosťou ľudu.
V stánku ich chrániš *
    pred svárlivými jazykmi.

Pane, buď zvelebený, *
    že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste.
Už som si v strachu hovoril: *
    „Odvrhnutý som spred tvojich očí.“
No ty si vyslyšal moju hlasitú modlitbu, *
    keď som volal k tebe.

Milujte Pána, všetci jeho svätí. †
    Pán verných chráni, *
    ale plnou mierou odpláca tým, čo si počínajú pyšne.
Vzmužte sa a majte srdce statočné, *
    vy všetci, čo dúfate v Pána.

Ant. 3 Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo. 

V. Veď ma, Pane, vo svojej pravde a uč ma.
R. Lebo ty si Boh, moja spása.

PRVÉ ČÍTANIE

Z Listu Filipanom

     Bratia, chcem, aby ste vedeli, že to, čo sa deje okolo mňa, obrátilo sa skôr na osoh evanjeliu: moje okovy sa stali známymi v Kristovi v celom pretóriu a medzi všetkými ostatnými a mnohí z bratov v Pánovi, posmelení mojimi okovami, oveľa odvážnejšie, bez strachu hlásajú slovo. Pravda, niektorí hlásajú Krista aj zo závisti a nevraživosti, no niektorí aj z oddanosti; títo z lásky, lebo vedia, že som tu na obranu evanjelia, tamtí zasa ohlasujú Krista z nevraživosti, nie úprimne, a myslia si, že spôsobia súženie mojim okovám. Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť, lebo viem, že mi to bude slúžiť na spásu pre vašu modlitbu a pomoc Ducha Ježiša Krista. Ako túžobne očakávam a dúfam, že nebudem v ničom zahanbený, pevne dúfam, že ako vždy, tak aj teraz, bude oslávený Kristus v mojom tele, či už životom, alebo smrťou.
     Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás. A s istotou viem, že zostanem a budem s vami všetkými na váš osoh a radosť z viery, aby ste sa mnou mohli ešte viac chváliť v Kristovi Ježišovi, keď zasa k vám prídem.

RESPONZÓRIUM

DRUHÉ ČÍTANIE

Z Prvej staroslovienskej legendy

     Keď zomrel jeho otec Vratislav, ustanovili Česi za knieža Václava. Z Božej milosti bol dokonalý vo viere. Dobre robil všetkým chudobným: nahých odieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, nezniesol, aby niekto krivdil vdovám, mal rád všetkých ľudí, chudobných i bohatých, posluhoval Božím služobníkom, vyzdobil mnoho kostolov.
     No českí muži spyšneli a nahovorili jeho mladšiemu bratovi Boleslavovi: „Brat Václav ťa chce zabiť. Spolčil sa s matkou a so svojimi mužmi.“
     Keď sa niekde slávil sviatok posviacky chrámu, Václav tam nikdy nechýbal. Tak vošiel v nedeľu na sviatok Kozmu a Damiána do mesta Boleslavi. Po svätej omši sa chcel vrátiť do Prahy. Ale Boleslav ho zadržal s podlým zámerom: „Prečo odchádzaš, brat môj?“ Ráno zazvonili na ranné ofícium. Len čo Václav začul hlas zvona, povedal: „Chvála ti, Pane, že si mi dal dožiť sa tohoto rána.“ I vstal a šiel na ranné ofícium.
     Hneď v bráne ho dobehol Boleslav. Václav sa naňho pozrel a povedal: „Brat môj, včera si nám dobre poslúžil.“ Ale k Boleslavovým ušiam sa naklonil diabol a prevrátil mu srdce. Vytasil meč a odpovedal mu: „Teraz ti chcem ešte lepšie poslúžiť.“ Ako to povedal, udrel ho mečom po hlave.
     Václav sa obrátil k nemu a povedal: „Čo ťa to napadlo, brat môj?“ Vtedy ho chytil a zhodil na zem. Tu pribehol ktorýsi z Boleslavových radcov a uderil Václava po ruke. On s poranenou rukou opustil brata a utekal do chrámu. Ale dvaja ničomníci ho v chrámovej bráne zavraždili. Pribehol aj ďalší a prebodol mu bok mečom. Václav hneď tam vydýchol dušu s týmito slovami: „Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svojho ducha.“

RESPONZÓRIUM

MODLITBA
Bože, kráľ večnej slávy, ty si svätého mučeníka Václava naučil ceniť si nebeské kráľovstvo viac ako pozemské vladárstvo; na jeho príhovor daj nám silu, aby sme premáhali seba samých a celým srdcom sa vinuli k tebe. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.