V. Bože, príď mi na pomoc.
R. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Sláva Otcu. Ako bolo. 

HYMNUS

Jozef, sme šťastní, že ťa my, veriaci,
môžeme uctiť, veď Boh ťa vyznačil.
Náš Pán ťa odmenil úžasným šťastím
    v nebeskej vlasti.

Nesmierne šťastný, blažený si celý,
veď do poslednej chvíle s tebou bdeli
s jasom na tvári Kristus, Láska sama,
    i svätá Panna.

Muž spravodlivý, zbavený pút tela,
keď jeho pieseň života doznela,
sladkým snom vchádza do nebeskej slávy
    s vencom kol hlavy.

Kraľuje s Kristom, preto ho poprosme,
kiež nám pomáha, by sme žili čnostne;
a mali milosť, ktorú nič nezruší,
    a pokoj v duši.

Ty, trojjediný Bože všemohúci,
prijmi že od nás prejav lásky vrúci;
ty dávaš verným vence večnej krásy
    po všetky časy. Amen.

PSALMÓDIA

Ant. 1 Jozefovi sa zjavil Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku; porodí syna a dáš mu meno Ježiš. 

Vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida. (Lk 1, 69)

A predsa si ho odmietol a zavrhol, *
    nahneval si sa na svojho pomazaného.
Rozlomil si zmluvu so svojím sluhom, *
    do prachu si zhodil jeho korunu,
všetky jeho múry si rozbúral *
    a na trosky si premenil jeho pevnosti.
Plienili ho všetci, čo išli okolo, *
    a na posmech vyšiel u susedov.

Povýšil si pravicu jeho utláčateľov, *
    všetkým nepriateľom si spôsobil radosť.
Ostrie jeho meča si otupil *
    a nepomáhal si mu pri boji.
Jeho lesku si urobil koniec *
    a na zem si povalil jeho trón.
Skrátil si dni jeho mladosti, *
    zahrnul si ho hanbou.

Ant. 1 Jozefovi sa zjavil Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku; porodí syna a dáš mu meno Ježiš. 

Ant. 2 Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal Máriu, svoju manželku. 

Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať? *
    Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?
Spomeň si, aké krátke je moje trvanie, *
    akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!
Ktorýže človek môže žiť naveky a smrť neuzrieť, *
    kto môže vyviaznuť z pazúrov smrti?

Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, *
    ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?
Spomeň si, Pane, na potupu svojich služobníkov, *
    ktorá sa nakopila v mojom lone od mnohých národov,
ktorou, Pane, potupovali tvoji nepriatelia, *
    ktorou potupovali kročaje tvojho pomazaného.

Nech je zvelebený Pán naveky. *
    Staň sa. Amen.

Ant. 2 Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal Máriu, svoju manželku. 

Ant. 3 Vybral sa Jozef z Nazareta do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, aby sa dal zapísať s Máriou. 

U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. (2 Pt 3, 8)

Pane, stal si sa nám útočišťom *
    z pokolenia na pokolenie.
Prv, než sa vrchy zrodili †
    a povstali zem i svet, *
    ty, Bože, si od vekov až naveky.

Človeka vraciaš do prachu *
    a hovoríš: „Vráťte sa, synovia človeka!“
Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, *
    a ako jedna nočná stráž.

Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen; *
    sú ako bylina v rozpuku:
ráno kvitne a rastie, *
    večer vädne a usychá.

Hynieme vskutku pre tvoj hnev *
    a desí nás tvoje rozhorčenie.
Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak *
    a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.

V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni *
    a naše roky plynú ako vzdych.
Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov *
    a ak sme pri sile, osemdesiat.
No zväčša sú len trápením a trýzňou, *
    ubiehajú rýchlo a my odlietame.
Kto pozná silu tvojho hnevu *
    a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?

A tak nás nauč rátať naše dni, *
    aby sme našli múdrosť srdca.
Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? *
    Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.
Hneď zrána nás naplň svojou milosťou *
    a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.
Rozveseľ nás za dni, keď si nás ponížil, *
    za roky, keď sme okusovali nešťastie.

Nech sa tvoje dielo zjaví tvojim služobníkom *
    a ich deťom tvoja nádhera.
Nech je nad nami dobrotivosť Pána, nášho Boha; †
    upevňuj dielo našich rúk, *
    dielo našich rúk upevňuj!

Ant. 3 Vybral sa Jozef z Nazareta do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, aby sa dal zapísať s Máriou. 

V. Spravodlivý rozkvitne ako ľalia. 
R. Naveky bude kvitnúť pred Pánom. 

PRVÉ ČÍTANIE

Z Listu Hebrejom

     Bratia, viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali dobré svedectvo.
     Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné. Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, keď Boh vydal svedectvo o jeho daroch; a ňou ešte aj ako mŕtvy hovorí.
     Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol. Ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči Bohu. Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.
     S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery.
     S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.
     S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.
     Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať.
     Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale zdiaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.

RESPONZÓRIUM

DRUHÉ ČÍTANIE

Z Rečí svätého kňaza Bernardína Sienského

     Pre všetky osobitné milosti, ktoré dostáva nejaký rozumom obdarený tvor, platí všeobecné pravidlo: Kedykoľvek si Boh vo svojej dobrote vyberie niekoho na nejakú úlohu alebo do nejakého vyššieho stavu, dá mu všetky charizmy, ktoré takto vyvolená osoba nevyhnutne potrebuje pre svoju úlohu a ktoré ju veľmi vyznačujú.
     To sa v najvyššej miere ukázalo pravdivým na svätom Jozefovi, domnelom otcovi Pána Ježiša Krista a skutočnom ženíchovi Kráľovnej sveta a Panej anjelov, ktorého si večný Otec vybral za verného živiteľa a strážcu svojich najvzácnejších klenotov: svojho Syna a nevesty Ducha. A on túto úlohu plnil neobyčajne spoľahlivo. Preto mu Pán hovorí: „Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána.“
     Ak si všimneš Jozefov súvis s celou Kristovou Cirkvou, nie je potom on tým vyvoleným a výnimočným človekom, skrze ktorého a pod vedením ktorého prišiel Kristus riadne a dôstojne na svet? Ak je teda celá svätá Cirkev dlžníčkou Panny Márie, lebo skrze ňu mohla prijať Krista, tak po Márii rozhodne jemu dlhuje zvláštnu vďačnosť a úctu.
     On je vrcholom Starého zákona, lebo v ňom dosahuje hodnosť patriarchov a prorokov prisľúbené ovocie. A on jediný mal aj telesne to, čo im Božia dobrota prisľúbila.
     A isto nemožno pochybovať, že mu Kristus tú dôvernosť, úctu a najvyššiu česť, ktorú mu ako syn svojmu otcovi preukazoval počas života na zemi, neodoprel ani v nebi, lež ešte ju doplnil a zavŕšil.
     Preto Pán plným právom dodáva: „Vojdi do radosti svojho Pána.“ A hoci radosť večnej blaženosti vchádza do srdca človeka, Pán mu radšej povedal: „Vojdi do radosti,“ aby sa tajomne naznačilo, že tá radosť nie je iba v jeho vnútri, ale že ho zovšadiaľ obklopuje a pohlcuje a on sa do nej ponára ako do bezodnej priepasti.
     Pamätaj teda na nás, svätý Jozef, a vo svojich modlitbách sa za nás prihováraj u toho, ktorého pokladali za tvojho syna. Ale nakloň nám aj najsvätejšiu Pannu, svoju nevestu a matku toho, ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje cez nekonečné veky. Amen.

RESPONZÓRIUM

HYMNUS TE DEUM

Teba, Bože, chválime, *
    teba, Pane, velebíme,
Teba, večný Otče, *
    uctieva celá zem.
Tebe všetci anjeli, *
    tebe nebesia i všetky mocnosti,
tebe cherubíni a serafíni *
    bez prestania prespevujú:
Svätý, * svätý, * svätý *
    Pán, Boh zástupov.
Plné sú nebo i zem *
    tvojej veleby a slávy.

Teba oslavuje *
    slávny zbor apoštolov;
teba velebí *
    veľký počet prorokov;
teba chváli *
    vznešený zástup mučeníkov;
teba oslavuje *
    svätá Cirkev po celej zemi,
teba, Otče, *
    nesmierne velebného,
i tvojho milovaného, *
    pravého a jediného Syna,
aj Ducha Svätého, *
    Tešiteľa nášho.

Kriste, *
    ty si kráľ slávy.
Ty si Otcov Syn *
    od večnosti.
Ty si neváhal vstúpiť do života Panny, *
    stal si sa človekom, aby si vykúpil človeka.
Ty si zvíťazil nad smrťou *
    a otvoril si veriacim nebeské kráľovstvo.
Ty sedíš po pravici Boha *
    v sláve svojho Otca.
Veríme, *
    že ako sudca ešte raz prídeš.

Preto ťa prosíme, pomáhaj svojim služobníkom, *
    ktorých si vykúpil predrahou krvou.
Pripočítaj nás ku svojim svätým *
    vo večnej sláve.

    Táto posledná časť sa môže vynechať.

Zachráň, Pane, svoj ľud *
    a žehnaj svojich dedičov.
A spravuj ich *
    a vyvýš ich až naveky.
Po všetky dni *
    dobrorečíme tebe.
A chválime tvoje meno naveky, *
    až na veky večné.
Vo svojej láskavosti, Pane, *
    chráň nás v tento deň pred hriechom.
Zmiluj sa, Pane, nad nami, *
    zmiluj sa nad nami.
Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, *
    ako dúfame v teba.
V teba, Pane, som dúfal, *
    nebudem zahanbený naveky.

MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si svojho Syna a jeho panenskú matku zveril vernej ochrane svätého Jozefa; daj, prosíme, aby tvoja Cirkev, pod ochranou Pánovho pestúna, ustavične pracovala na spáse všetkých ľudí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.