Alkoholik, bitkár, zlodej.
Matthew (skrátene Matt, v slovenčine Matúš) Talbot ako dvanásťročný nastúpil do svojho prvého zamestnania. Čapoval pivo, nalieval aj vínko. Keď mal šestnásť, bol už notorický alkoholik. Keď mu otec našiel miesto na colnici, kde pracovali spolu, príležitosti k pitiu sa ešte rozmnožili. Tak to bolo aj neskôr, keď pracoval ako nádenník na stavbách. Viete si predstaviť utrpenie matky, ktorej časom chodilo domov deň čo deň sedem opitých synov a otec, ktorý im v pijatike bol príkladom? Neopíjal sa len jeden syn a dve dcéry. Matt bol pritom podobne ako jeho otec veľmi dobrým robotníkom. Celá rodina sa usilovala po kresťansky žiť – Matt nikdy nevynechal nedeľnú svätú omšu. Inak však vládol „pán“ alkohol. Neraz sa podgurážení doma pobili. Ak chýbali peniaze na pijatiku, boli ochotní aj kradnúť. Matt sa priznal, že raz ukradol husle žobrákovi, ktoré dobre speňažil a prepil…

Triezvy.
Nebolo východiska. Nie však pre matku rodiny. Neustávala v modlitbách. Odpovede na svoje modlitby sa dočkala v jednu sobotu roku 1884. Dvadsaťosemročný Matt Talbot prišiel domov triezvy. Prvý raz po mnohých rokoch. „Idem zložiť sľub, že už nebudem piť!“ Čo bolo bezprostrednou pohnútkou pre toto rozhodnutie? Vedomie, že ním pohrdli kamaráti. Matt totiž v ten deň nemal peniaze a čakal, že ho niektorý z kamarátov pozve na pohárik. Nepozval. Obišli ho, ba niektorí sa mu aj vysmievali. Prišlo mu to tak ľúto, že najprv dlho stál pri zábradlí jedného z dublinských mostov a uvažoval o konci. No ten bol ešte veľmi ďaleko a mal celkom inú podobu, než sa mu v tej chvíli núkala.
Matt sa pobral k pátrovi Keantovi, ktorý ho vyspovedal a poradil mu, aby zložil sľub najprv na tri mesiace, na skúšku. Matt tak urobil a kňaz prijal jeho sľub. Na druhý deň pristúpil po mnohých rokoch k Pánovmu stolu. Jeho modlitby boli preplnené túžbou už viac neuraziť Pána Boha. Možno ani netušil, na aký boj sa podujal. Aby sa vyhol kamarátom a prekonal abstinenčné príznaky, rovno z práce išiel do niektorého kostola, kde zotrval v modlitbe a duchovnom zápase až do chvíle, keď bolo treba ísť domov. Jeden z jeho životopiscov uvádza, že neraz objal stĺp v kostole alebo nechtami driapal lavicu, keď ním lomcovala túžba po alkohole. A utešoval sa: „Veď len na tri mesiace… Už len dva týždne…“ Po celý ten čas ho nepustila matkina modlitba, zvlášť každodenný ruženec. Pomohol mu aj jeho vlastný „vynález“ – prestal nosiť pri sebe peniaze.

Svätec.
Človek urobil iba krôčik, a umelecké dielo – obrátenie – bolo hotové. Medzi anjelmi v nebi panuje radostné vzrušenie. Boh sa k nemu skláňa s láskou a nevýslovnou nehou. Matt už nikdy v živote nepil alkohol. Prestal fajčiť. Namiesto toho postupne svojou premenou nakazil aj iných, hoci sa mu nepodarilo získať vlastných bratov. A nielen to. Vytýčil si veľkolepý životný plán a stanovil cieľ. Ako bol predtým smädný po alkohole, stal sa smädným po Bohu. Začal chodiť na svätú omšu ráno o piatej a dve hodiny predtým rozjímal. V nedeľu dopoludnia sa zúčastnil na toľkých svätých omšiach, koľko len stihol. Dvadsať rokov pred pápežom Piom X. presadzoval každodenné sväté prijímanie. Denne čítal Bibliu a náboženskú literatúru. Čudák!!!
Čudák? Celkom ináč sa o ňom vyjadrovalo jeho okolie. Jedna z Mattových neterí hovorí, že ujo mal vždy dobrú náladu, rád si spieval a s každým dobre vychádzal. Rád si zažartoval, hoci v pravej chvíli vedel byť aj prísny. Jeho zamestnávateľ Manning, u ktoré robil od roku 1904 až do svojej smrti, hovorí, že bol veľmi spoľahlivý (ráno on otváral podnik), sympatický a úslužný. Neraz mu zveril do opatery svoju dcérku, ktorú učil základné modlitby. Veľmi dobre vychádzal aj so svojimi kolegami. Príjemne ich zabával a neraz aj rozosmial. Zaujímal sa o ich problémy a mal záujem o ich športové vášne. Keď išli spolu z práce, často ich stiahol do niektorého kostola na chvíľu modlitby.

Robotník.
Matt sa neoženil. Mal možnosti, hlavne po jeho obrátení by ho viaceré dievčatá rady videli ako svojho manžela. Matt sa však po jednej ponuke na sobáš a modlitbe deviatnika k Panne Márii rozhodol, že sa neožení. Cítil, že Boh má pre neho inú cestu.
Veľmi rád čítal. Že to nebolo povrchné čítanie, svedčí aj to, že si preštudoval metódy, ako čítať s úžitkom. Okrem Biblie, a v nej hlavne Piatej knihy Mojžišovej, čítal predovšetkým diela najlepších autorov, takže aj sám sa stal znalcom náboženstva a duchovného života. Svoj knižný repertoár obohatil dielami o sociológii a priemysle. Stal sa totiž dôverníkom mnohých robotníkov, ktorí k nemu prichádzali riešiť svoje pracovné problémy, zvlášť vzťahy so zamestnávateľmi. Dokonca sa zúčastňoval aj na ich štrajkoch, aj keď mzdu, ktorú si za odštrajkované dni vymohli, vždy rozdal svojim kolegom. Rád čítal životopisy svätých. A hodno pripomenúť, že čítaval na kolenách…
Keď mu v roku 1899 zomrel otec, Matt zobral k sebe matku, o ktorú sa staral až do jej smrti v roku 1915. Mal ju veľmi rád, veď svojou modlitbou bola „príčinou“ jeho obrátenia a potom svedkom jeho zápasu o svätosť.
Doma bol veľmi láskavý a príjemný. Návštevníkov prijímal vľúdne a vedel ich príjemne pobaviť a rozveseliť. Vtedy nebolo na ňom badať jeho prísne pôsty a pokánie. Sám sa uspokojil s málom, a neraz pomohol ľuďom v biede. Často vedel darovať aj celotýždennú výplatu, ktorú práve dostal. Bol milý voči deťom. Takto naňho spomína bývalý írsky prezident Seán Thomas O'Kelly: „V rokoch 1890–1897 som bol miništrantom. Vtedy som spoznal Matta Talbota a často som sa s ním zhováral. Poznal všetkých miništrantov a oslovoval nás po mene. Niekedy sa nás opýtal niečo z katechizmu a dával nám dobré rady. Bol to človek príjemný, prívetivý a zdvorilý. Nikdy som ho nevidel nahnevaného. Bol vždy pokojný a veselý.“

Ctiteľ Panny Márie.
Osobitný vplyv na Matta Talbota mal jeho spovedník a duchovný vodca Michael Hickey. V jeho „škole“ sa Matt naučil čítať Bibliu a príručky o duchovnom živote, a najmä všetko premeniť na modlitbu. A tá mala jeden osobitný rozmer – mariánsky. Matt nikdy nezabudol, že sa obrátil v sobotu. Všetko, čo konal z lásky k Panne Márii, malo byť prejavom vďačnosti za tú sobotu, keď ho vyslobodila z alkoholu a z otroctva. A nebolo toho málo – každú sobotu pôst, hoci celá jeho životospráva bola pôstom, každý deň celý ruženec, nikdy nevynechal modlitbu Anjel Pána.
Osobitnú zmienku si zasluhuje jeho neuhasiteľný smäd – smäd po Ježišovi. Nesmierne túžil po každodennom prijímaní Eucharistie. Celé hodiny trávil pred bohostánkom. Bez pohnutia, akoby sa liečil na slnku, ktoré ho očisťovalo a živilo lúčmi svojej lásky. Keď sa istá pani sťažovala na opustenosť a samotu, lebo jej brat odišiel do Ameriky, Matt je odpovedal: „Sama a opustená? Veď máme Ježiša vo svätostánku!“
Aj hoci vekom chorľavel, nikdy nepoľavil ani v práci, ani v askéze. Až ho napokon v júnových horúčavách 1925 zrazil k zemi infarkt. Pochovali ho na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Obsahom jeho odkazu je: spamätanie sa chlapca, ktorý chodil poza školu, zrieknutie sa pijatiky a fajčenia, vernosť slovu, ktoré dal Bohu, láska k tvrdej a poníženej robote, záľuba v náboženskej literatúre, veselosť a láskavosť v spôsoboch, priateľský záujem o každého, nepodplatná kolegialita s robotníkmi, laická zasvätenosť obnove kresťanského života, nežná a silná láska k Ježišovi a Panne Márii, vytrvalosť na ceste nového života do posledného dychu.
V súčasnosti je vo vlasti Matta Talbota, v Írsku, ale aj inde vo svete mnoho organizácií, ktoré nesú jeho meno. Sú zamerané predovšetkým na pomoc alkoholikom a drogovo závislým v spoločenstvách Anonymných abstinentov, bezdomovcom a ľuďom bez nádeje.

Podrobnejšie informácie o živote Matta Talbota a činnostiach spomenutých organizácií nájdete aj na internete, napr. na www.matt-talbot.com .

S pracované podľa knihy Objavitelia prameňov, SÚSCM Rím, 1983