(1878 - 1903)
V osobe sv. Gemmy Galganiovej vstúpilo do pokrokového 20. storočia jednoduché talianske dievča s veľkou duchovnou silou a bohatými mystickými darmi.
Svätica sa narodila 12. marca 1878 v Capannori pri meste Lucca na severe stredného Talianska. Krátko po jej narodení sa rodina Galganiovcov presťahovala do Luccy, kde Gemma prežila svoj ďalší život.
Gemmu sprevádzalo už od detstva telesné i duševné utrpenie. Keď mala osem rokov, zomrela jej matka. Keď mala 16 rokov, zomrel jej brat a o tri roky neskôr i otec. Medzitým rodina prišla o majetok a dievča prekonalo rozličné menšie i väčšie choroby. Gemma znášala všetky tieto skúšky s odovzdanosťou do Božej vôle a videla v nich prostriedky svojho vnútorného očistenia.
V zime 1898-99 veľmi ťažko ochorela, takže všetci už očakávali jej smrť. 2. marca 1899 bola náhle uzdravená na príhovor sv. Margity Alacoque. V tom istom roku, a to večer 8. júna, dostala stigmy, to znamená viditeľné krvavé znaky utrpenia Pána Ježiša. V tom čase spoznala rehoľu pasionistov a rodinu Gianniniovcov, ktorá ju prijala do svojho domu ako dcéru.
V posledných rokoch svojho krátkeho života Gemma udržovala živé styky s rehoľnou spoločnosťou pasionistov, ktorej cieľom je šíriť úctu k utrpeniu Pána Ježiša. Gemma viac ráz skúšala vstúpiť do ženskej vetvy tejto spoločnosti, ale jej chorľavosť bola neprekonateľnou prekážkou. Ostala teda žiť v rodine Gianniniovcov, kde strávila tri a pol roka obdarená vzácnymi mystickými darmi, ale aj ťažko trápená diablom. Preciťovala všetky bolesti Kristovho utrpenia až po úplnú opustenosť v smrteľnej agónii, ktorá korunovala jej životnú obetu 11. apríla 1903.
Gemma Galganiová žila v období, keď sa v Taliansku v mene národa, vedy a kultúry viedol silný protináboženský boj. Preto mnohí pochybovali o pravosti mimoriadnych javov v Gemminom živote, alebo aspoň popierali ich nadprirodzený charakter. Aj Cirkev bola veľmi zdržanlivá a triezvo skúmala Gemmin život a nevšedné úkazy v ňom. Po dlhom starostlivom hodnotení cirkevní predstavitelia prišli k uzáveru, že pôvodcom zvláštnych mystických darov a obdivuhodnej duchovnej sily mladej trpiteľky môže byť iba Boh.
Gemmu Galganiovú vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius XI. v roku 1933. Za svätú ju vyhlásil roku 1940 pápež Pius XII.
Sv. Gemma Galganiová zanechala po sebe viaceré menšie spisy (listy, denník, vlastný životopis . . .), ktoré svedčia o tom, že mladá svätica nebola iba hrdinskou trpiteľkou, ale aj hlboko ľudsky cítiacim dievčaťom so zmyslom pre humor a pre živú kresťanskú radosť.
Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.
Pri čítaní Gemminho životopisu zostanú mnohí zarazení prekvapivým zoznamom mimoriadnych javov, ktoré jej Boh dal zažiť už v mladom veku, tak ako mnohým iným mystikom. Ak pripustíme, že veľkonočné tajomstvo je stredom kresťanstva, musíme aj pripustiť, že málo mystikov žilo tak blízko Kristovho utrpenia ako Gemma. Svoj život celkom prispôsobila Kristovmu a bola úplne v neho pretvorená. Sám Ježiš si s ňou dal stretnutie na Kalvárii. Gemma však vo svojej nevinnosti prežívala toto mystické tajomstvo utrpenia patriac už do Božieho sveta.
Dcéra lekárnika
Sv. Gemma sa narodila v roku 1878 v zámožnej rodine lekárnika v provincii Lucca (Toskánsko, Taliansko) ako piata z ôsmich detí. Od otca lekárnika dostala nežnú lásku, prísnu kresťanskú výchovu zasa dostala od matky, ktorá však zomrela, keď mala Gemma iba osem rokov. Takto sa začal v Geminom živote celý rad bolestných udalostí, ktoré boli prvými krokmi cesty kríža, ktoré Gemma musela prejsť až do konca. Smrť otca a milovaného brata, rozpad rodiny a strata celého majetku nezmazateľne poznačili vývoj celej jej budúcej existencie.
Dieťa modlitby
Už od malička Gemmu priťahovala modlitba a rozjímanie, slovom chcela "byť s Bohom". Táto schopnosť jej pomohla prekonať každé utrpenie a pripravila ju, aby sa sama stala "hromozvodom" pre utrpenie druhých.
Keď ju paralyzovala ťažká choroba a lekári vylúčili akúkoľvek nádej na vyliečenie, stalo sa jej nebo ešte bližším, viditeľnejším. Jedna priateľka jej poradila, aby sa modlila k istému mladému passionistovi, ktorý nedávno predtým zomrel a čoskoro mal byť vyhlásený za svätého. Bol to "istý Gabriele od Panny Márie bolestnej".
"Nie, ďakujem, mne stačí Ježiš," znela odpoveď, ale keď Gemma potom čítala jeho životopis, bola ním fascinovaná a zvolila si ho za svojho patróna. Vôbec sa neskôr nedivila, keď vo chvíli mimoriadnej duchovnej meravosti, sa jej odrazu zjavil, pohladil ju a nazval "sestra moja" . Čoskoro sa stal jej verným priateľom. Pomáhal jej modliť sa deviatnik, ktorý jej priniesol zázračné uzdravenie. Modlil sa s ňou liturgiu hodín a rozpálil v nej túžbu stať sa mníškou passionistkou - jej sen, ktorý sa uskutočnil, až keď už bola mŕtva!
To bol začiatok nádherného dobrodružstva, v ktorom Gemma zažívala dôvernejší vzťah s obyvateľmi neba než s ľuďmi na zemi. Bolo to priateľstvo, ktoré prijímala a žila ako niečo úplne normálne a prekvapoval ju, že nad tým druhí žasli. To je sila jednoduchých!
Anjel doručovateľ
Inou každodennou spoločnosťou Gemmy bol jej anjel strážny. Bol priateľom, bratom, dôverníkom, ktorému zverovala nielen svoje modlitby určené pre nebo, ale aj listy adresované svojmu duchovnému vodcovi, ktoré anjel strážny starostlivo doručoval. "Keď dokončím list, dám ho anjelovi", napísala. "Je tu pri mne a čaká." Listy zázračným spôsobom vždy prišli na miesto určenia bez pošty. "Nech sa na mňa anjel strážny nehnevá, že ho používam ako poštára. Nemám peniaze na známky," ospravedlňovala sa Gemma s neuveriteľnou nevinnosťou svojmu kňazovi.
"Budem ti matkou..."
Svätí dobre vedia, že modlitba adresovaná Panne Márii je najkratšou cestou k Srdcu jej Syna. Gemma si veľmi uctievala Pannu Máriu ako Matku bolestnú, ktorá sa jej zjavovala (každú sobotu) s materinskou starostlivosťou, hladila ju a bozkávala, a v ťažkých chvíľach ju utešovala, prikryjúc ju svojím plášťom: " Ja ti budem matkou, ty budeš mojou skutočnou dcérou."
Magistérium bolesti
Najväčšia láska je tá, ktorá rozpaľuje dušu. Gemma ju zakúsila k Ježišovi, tomu Ježišovi, ktorý sa jej prvýkrát zjavil na Zelený štvrtok veľkonočného týždňa roku 1899 s otvorenými krvácajúcimi ranami. Odrazu pocítila obrovskú bolesť v presvedčení, že jej hriechy sú toho príčinou: " Pozri, dcéra moja," povedal jej Ježiš, " nauč sa milovať. Nauč sa najprv trpieť. Utrpenie ťa naučí milovať." Vtedy Gemma pochopila, že "kríž je trón pre tých, ktorí milujú" a odvtedy stále pozerala len na kríž...
Jej jediný učiteľ
S Ježišom trávila Gemma stále viac času, v láskavom a dôvernom rozhovore, takže aj spovedník ju napomenul: "Nesmieš mu tykať ..." rozkázal jej, ale sám Ježiš jej odpovedal: "Nemám rád, keď ľudia nemajú ku mne takú dôveru, akú si žiadam..."
Gemma si urobila zo svojho srdca malý kláštor. Žila vnútorne sústredená, takže sa zdalo, že navonok je úplne neprítomná. Záľuba pre svojho Božského Ženícha ju natoľko stravovala, že musela byť stále s ním a klaňať sa mu. Napriek jeho návštevám, si Gemma žiadala iba prijať ho v Eucharistii, kde, ako napísala " celkom patrím Ježišovi a on patrí mne."
Jedna priepasť vyvoláva druhú a Gemma, ako každý mystik, pochopila túto pravdu. Priepasť svojej biedy nazývala priepasťou Božieho milosrdenstva. Stretnutie v každodennom prijímaní Eucharistie bolo jej nádhernou skutočnosťou.
"Čakám ťa na Kalvárii"
Týmito slovami Ježiš určil Gemme stretnutie, na ktorom ani jeden z nich nemal chýbať. Bola vigília sviatku Božského Srdca, keď sa na Gemminom tele objavili znaky utrpenia, tak, ako sa to stalo už viacerým mystikom. Avšak Gemma nebola učiteľkou Cirkvi ako sv. Terézia z Ávily, nezaložila nijaký rád ako sv. František, nebola známa u pápežov ako sv. Katarína Sienska, nechránili ju múry nijakého kláštora ako sv. Veroniku Giulianiovú. Gemma bola iba jednoduché, plaché dievča, také skromné a utiahnuté, že sa zdala byť až nevzdelaná. Viedla utiahnutý život, prežívajúc svätosť, pripravená vždy slúžiť a zabúdať na seba.
Jej stigmy sa otvárali každý týždeň ako bolestivé a krvácajúce rany, sledujúc cestu Ježišovho utrpenia od štvrtka večera, do piatka 15. hodiny. Vo svojej jednoduchosti si Gemma myslela, že také rany majú všetci, čo sa zasvätili Bohu, ako to ona súkromne urobila.
Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti...
"Prijatá ako dcéra do zbožného zámožného domu kapitána Mattea Gianniniho, viedla utiahnutý život medzi domom a kostolom," - spomína vo svojej recenzii Piero Bargellini - "ale keď mala príležitosť, vychádzala za múry meštiackeho domu, spôsobovala obrátenia, predpovedala o udalostiach, prežívala extázy. Pri modlitbe sa potila krvou. Na jej tele okrem znakov po klincoch sa objavili znaky po bičovaní a korunovaní tŕňmi...
Vedci nevedeli pred ňou skryť rozpaky. Dokonca jeden duchovný vodca nevedel, ako ju posúdiť. Podozrievali ju z mystifikácie, hovorili o hystérii alebo sugescii. Žiadali dôkazy a nárokovali si na poslušnosť.
Iba ona, Gemma Galganiová, uprostred fyzických bolestí a morálnych skúšok, nič nehovorila, ba skôr vždy súhlasila. Nič si nežiadala, žiadala od Ježiša pre seba viac bolesti, ešte bolesť, viac bolesti. A pre iných žiada obrátenie a spásu".
Hodina tmy
Ako je známe, útoky satana sú obzvlášť ukrutné, keď sa duša ponúkne ako obeť pre spásu duší. Ani Gemma nebola ušetrená strašných prudkých diabolských trýznení, fyzických a duchovných ( "pokiaľ niečo robíš pre seba, rob čo chceš, ale neopováž sa nič robiť za hriešnikov, lebo mi to draho zaplatíš" hrozil jej.)
Tu treba zdôrazniť, že Boh dovolí pôsobiť diablovi, aby mohli duše dozrieť, tak ako dovolí vyprahlosť, "temnú noc", neporozumenia a úplnú opustenosť. Len tak sa možno oddeliť od seba samých, od svetských vecí, a nechať v sebe pôsobiť iba Boha. Takýto bol program aj pre Gemmu. Čo ju podopieralo v bolesti? Iba Ježišova láska. A ak ju láska podporovala v bolesti, bolesť ju posilňovala v láske.
"Potrebujem duše, ktoré sa obetujú..."
Nech nás neudivuje táto Ježišova požiadavka. Ježiš často cez svätých, cez svoju Matku, žiada obety, zmierenie, polepšenie.
Panna Mária sa vo Fatime obrátila na troch pastierikov: " Chcete sa obetovať Bohu a znášať trápenia, ktoré vám chce poslať na odčinenie toľkých hriechov, ktoré urážajú jeho Božskú majestátnosť? Chcete trpieť za obrátenie hriešnikov?"
Gemma a iné mimoriadne duše odpovedali na túto výzvu Panny Márie úplným odovzdaním sa v radikálnej obeti. Od nás sa požaduje obetovať sa vo svojej každodennosti a nasledovať svätých v poníženosti, vo vnútornej tichosti, v schopnosti úplne sa vyprázdniť od seba samých a urobiť miesto Ježišovi, ktorý sa chce obetovať v nás, aby vystúpil na kríž a tak zachránil svoje deti od hriechu.
Všetko je dokonané !
Gemma úprimne túžila vstúpiť do kláštora, aby tam ukrytá mohla žiť svoj život obety. Boh dovolil, aby bola stále odmietaná a nechal ju vystavenú svetu medzi tými, za ktorých sa obetovala (Ježiš ju žiadal, aby sa obetovala najmä za kňazov, ktorí ľahko zabúdajú na veľkosť svojich sľubov: "Ak len nie z ohľadu na týchto anjelov (obetujúce sa duše) , ktorí stoja okolo mňa, koľkých by som zasiahol bleskom pri oltári!")
Gemma zomrela vo vnútornej a vonkajšej opustenosti, až do konca podobná Kristovi. Bolo to na Bielu sobotu, na deň uloženia Ježiša do hrobu, na deň odpočinku pred zmŕtvychvstaním. Gemma sa definitívne spojila so slávou svojho nebeského Ženícha11. apríla 1903.
Povedali o Gemme...
Pius XII., pápež
Gemma Galganiová tak horela Božou láskou, že nielen sa ponúkla večnému Bohu ako obetná hostia za hriechy ľudí, ale sa aj pokúšala hlásať všetkým, ktorým mohla, svätý plameň, ktorým bola preniknutá.
(Z homílie pri svätorečení)
Sv. Maximilián Kolbe
V liste svojej matke napísal: "Mám so sebou životopis Gemmy. Čítal som ho už trikrát. Urobil mi lepšie než duchovné cvičenia." Svätosť dievčiny, jej smäd po utrpení v každej veci pre Ježiša sa zhoduje s najhlbšími snahami duše P. Kolbeho. "Láska bez hraníc!" čítal v denníku Gemmy. To je bod spojenia medzi týmito dvomi bytosťami, ktoré ak pochopili jazyk kríža, bolo to preto, lebo jeden aj druhý sa postavili do tichého načúvania Nepoškvrnenej.
P. Divo Barsotti, teológ
Doktrinálne posolstvo Gemminej svätosti je také vysoké, slávnostné a univerzálne ako to od sv. Terezky Ježiškovej. Ak nebolo uznané, je to preto, lebo nemáme takých dobrých teológov, ktorí by ju vedeli dobre vysvetliť. V histórii kresťanskej spirituality je sv. Gemma takmer jedinečná. Jej naivita sa zdá neuveriteľnou a dezorientuje nás. Výnimočné javy jej života sa zdajú byť normálne v atmosfére tejto duševnej čistoty. Zázrak prichádza prirodzene a nie je viac zázrakom, je samotným životom vo svete obnovenom milosťou.