Sv. Páter Damián de Veuster

Malomocenstvo pravdepodobne po prvýkrát opísal na Havaji protestantský pastor Charles S. Stewart v období rokov 1823 - 1825. Prvý úradne spracovaný prípad bol však zaznamenaný až roku 1835 v jednej malej osade menom Koloa na ostrove Kavai. Malomocenstvo (lepra) sa šírilo a postupne zachvacovalo obyvateľstvo na všetkých havajských ostrovoch. Choroba nemilosrdne prenikla do všetkých spoločenských vrstiev a dostala sa aj do kráľovských rodín. Pre vtedajšiu kráľovskú vládu v Honolulu nastal obrovský problém. Z informácií o tejto chorobe sa vedelo, že pacientov treba izolovať, aby neprišli do kontaktu so zdravými ľuďmi. Lenže kam? Po dlhom hľadaní riešenia rozhodol Úrad pre zdravotníctvo postaviť novú nemocnicu a zároveň vyčleniť na jednom ostrove miesto, ktoré by bolo svojou geografickou polohou a nedostupnosťou vhodné na čo najdokonalejšiu izoláciu. Žreb padol na malý výbežok na severnej časti ostrova Molokai - Kalawao. Do tohto klimaticky nevľúdneho aj keď romantického prostredia poslali prvých malomocných. Jeden z názvov malomocenstva, rozdeľujúca choroba, vznikol v čase, keď na polostrov začínali prichádzať prví malomocní. Tisíce ľudských osudov táto choroba natrvalo a definitívne rozdelila a do smrti poznačila. Tí, ktorých odlúčili od svojich blízkych, stratili všetko: majetok a bohatstvo, domov, manželov a manželky, rodičov, deti, ale aj svoju ľudskú dôstojnosť. V tejto nepredstaviteľne ťažkej situácii, odkázaní sami na seba, žili malomocní asi do roku 1873. Vtedy sa zrazu otvorilo nebo a poslalo im tam človeka - pátra Damiána. Jeho príchodom sa začala úplne nová éra a život v Kalawau dostal nový rozmer.

Život a dielo

Páter Damián, krstným menom Jozef, sa narodil 3. januára 1840 v mestečku Tremeloo vo flámskej časti Belgicka. Jozef sa narodil ako siedme z ôsmych detí Anne Kataríne a Františkovi de Veuster. Dvoje z týchto detí, dievčatká, zomreli ešte v kolíske. Okrem Jozefa aj Eugénia, Augustín a Pavlína sa rozhodli pre rehoľný život. Už tieto prvé jednoduché, ale výrečné fakty naznačujú, z akej rodiny a z akého prostredia Jozef de Veuster pochádzal. Bola to silne katolícka, flámska oblasť Belgicka, ktorej vernými deťmi boli Jozefovi rodičia. Zvlášť matka bola nielen hlboko veriaca, ale aj duchovne a nábožensky aktívna žena. Jednoduchosť, zbožnosť, katolícka výchova a silný duchovný vplyv matky natrvalo poznačili mladého Jozefa. Bol to akoby jeden nosný pilier budúceho veľkého mostu, ktorý mal raz natrvalo spojiť dva brehy: breh izolácie, opustenosti, samoty a bolesti s brehom spoločenstva, komunikácie, bratského, sesterského a otcovského porozumenia, plného lásky, súcitu, povzbudenia, optimizmu a radostnej nádeje. Tým druhým pilierom pri budovaní tohto mostu sa stal príklad a výchova Jozefovho otca. Matka a otec, modlitba a práca, jemný, láskavý cit, ale aj zdravý sedliacky úsudok natrvalo poznačili Jozefa de Veuster. Akoby ho toto všetko až v tejto dobe predurčovalo na jeho budúce poslanie a život medzi malomocnými. Pevná viera v Božiu prítomnosť a prozreteľnosť sa v ňom spájala so skromnosťou, jednoduchosťou a pracovitosťou. Toto blahodárne a vzácne spojenie sa stalo pevným základom pre vybudovanie jeho neskoršie podivuhodného života. Predchádzal mu však ešte jeden dôležitý životný krok. Jedného dňa sa prechádzal Jozef so svojím bývalým učiteľom po Antverpách, kde si prezerali kultúrne pamiatky a veľkolepé stavby. To, čo na Jozefa zapôsobilo najviac, bol antverpský dom, v ktorom sa nachádza slávny Rubensov obraz "Zdvíhanie kríža". Stretnutie s týmto veľkolepým dielom slávneho flámskeho maliara Jozefa vnútorne oslovilo. Ukrižovaný Kristus mu pripadal ako živý a jeho nemý pohľad akoby prehovoril k Jozefovi.
Tu bol začiatok jeho novej cesty, ktorá sa skončila na podobnej Golgote, na akej skončil Kristus - na Golgote opustenosti, samoty, uprostred tých najbiednejších, zohavených chorobou a vyhnanstvom. Osud týchto ľudí sa mal stať aj Jozefovým osudom. Po tomto zážitku sa stále častejšie vracal k Rubensovmu obrazu. Pomaly ale isto sa v ňom začalo rodiť povolanie. A tak jedného dňa, keď sa v Braine-le-Compte konali ľudové misie a Jozef sa zúčastnil na omši, na ktorej jeden kňaz veľmi oduševnene kázal o duchovných povolaniach, definitívne v ňom dozrelo rozhodnutie pre kňazstvo. Najskôr uvažoval o vstupe k trapistom. Po rozhovore s vlastným bratom Augustínom (Pamfilom), však od toho upustil a rozhodol sa vstúpiť do tej istej rehole, v ktorej už bol jeho brat - do Kongregácie Najsvätejších Sŕdc Panny Márie a Pána Ježiša. Dňa 3. januára 1859 zazvonil pri dverách kláštora v Leuvene. Mal práve devätnásť rokov. Dňa 2. februára 1859 prijal rehoľný habit a rehoľné meno Damián. Príprava na kňazstvo mala trvať niekoľko rokov. Po ukončení postulátu nasledovalo osemnásťmesačné obdobie noviciátu, počas ktorého si mal Damián osvojiť spiritualitu "srdciarov", ako boli ľudovo nazývaní otcovia z Kongregácie Najsvätejších Sŕdc. Posledných pár mesiacov tohto obdobia mal stráviť v materskom dome kongregácie v Paríži a tu noviciát zakončiť dočasnými sľubmi, ktorými by sa dobrovoľne rozhodol pre službu v kongregácii. Potom sa mal vrátiť naspäť do Leuvenu, aby sa tam venoval rok až dva štúdiu filozofie a tri až štyri roky predpísanému štúdiu teológie. Po ukončení všetkých štúdií bola cesta pre kňazskú vysviacku otvorená a po nej sa mohlo určiť miesto pôsobenia. Nakoľko išlo o takzvanú misijnú kongregáciu, ktorá svojich kňazov posielala predovšetkým na misijné územia vtedajšieho sveta a len nepatrná časť z nich zostávala v Európe, dalo sa predpokladať, že Damiána s najväčšou pravdepodobnosťou očakáva nejaká vzdialená, možno exotická krajina v Ázii, Oceánii či jednej z dvoch Amerík.
Na osobnosť a budúce poslanie brata Damiána silne vplývali jeho rehoľné sľuby, ktoré skladal na konci obdobia noviciátu 7. októbra 1860 v Paríži. Skladanie rehoľných sľubov sa koná v období, keď mladý človek na rozhraní medzi životom plným ideálov a oduševnenia, ale aj prvých pádov, pokleskov a sklamaní, ktoré so sebou prináša dospelosť, chce mocne a nahlas vysloviť svoje "áno" pre službu vyšším ideálom. Je to síce paradox, ale nič nerobí človeka vnútorne šťastnejším a plnším, ako práve pocit zadosťučinenia zo slobodného aktu pre takzvaný vyšší duchovný cieľ. Cirkevní učitelia minulých storočí, zakladatelia reholí a predstavení rôznych spoločností, ale aj iní velikáni a opravdiví mudrci duchovného života to vždy vedeli, tvrdí Žaloudek. Parížske obdobie bolo pre Damiánov život charakteristické hlavne tým, že podrobne študoval život svätého Františka Xaverského, veľkého jezuitského misionára v Číne. Tento svätec ho natoľko fascinoval, že sa pred jeho obrazom dlho modlieval a prosil ho o príhovor, aby sa podľa jeho vzoru aj on raz mohol stať dobrým misionárom. Druhý dôležitý okamih Damiánovho života nastal počas jeho ďalších štúdií, ktoré pokračovali v Leuvene. Začiatkom roku 1863 bol vysvätený za kňaza Damiánov brat a rehoľný spolubrat Pamfil. Koncom októbra toho istého roku mala vyplávať loď s niekoľkými novými misionármi na Havajské, vtedy Sandwichove ostrovy. Keďže Pamfil krátko pred odchodom ochorel na týfus, jeho cesta neprichádzala do úvahy. Túto situáciu využil Damián, ktorý spoznal, že "nadišiel jeho čas", a vyžiadal si priamo od najvyššieho predstaveného rehole povolenie ísť na misie namiesto svojho brata Pamfila. Potom ako dostal povolenie, rozlúčil sa s rodičmi a súrodencami, nastúpil na loď a odišiel. Dňa 19. marca 1864 po sto štyridsiatich ôsmich dňoch loď priplávala so honolulského prístavu. Prvé Damiánove dojmy po vykročení na havajskú pôdu boli naozaj radostné. V miestnej katedrále už na prichádzajúcich misionárov čakal biskup Lovis Maigret. Spolu s Damiánom prišli aj ďalší dvaja spolubratia, ktorí ešte nemali kňazské svätenie. Dňa 21. mája 1864 ich biskup Maigret v honolulskej katedrále Našej Panej pokoja vysvätil za kňazov. Hneď po vysviacke dostal Damián určenie svojho prvého misijného pôsobenia - najjužnejší ostrov zvaný Havaj. Na ostrove Havaj prežil skoro celých deväť rokov, kým odtiaľ neodišiel na Molokai.

Medzi malomocnými

"Som tu, uprostred mojich drahých malomocných. Majú síce odporný výzor, ale majú duše, ktoré svojou drahocennou krvou vykúpil náš Božský Spasiteľ". Toto napísal páter Damián generálnemu predstavenému v auguste 1873 vo svojom prvom liste po príchode medzi malomocných v Kalawau. Ešte výstižnejšie vysloví svoje svedectvo v tom istom roku v liste adresovanom svojmu bratovi Pamfilovi, ktorý bol jeho poradcom a spriaznenou dušou. "Monsignor Maigret nám jasne povedal, že od nikoho z nás nežiada túto obetu. Spomínajúc si však na deň svojich rehoľných sľubov, keď som ležal prikrytý plášťom zosnulých, ponúkol som biskupovi, ak bude chcieť, moju druhú smrť". Tento list má však nesmiernu hodnotu aj preto, lebo je v ňom použitý výraz we lepers - my malomocní. Bolo to dávno pred tým, než páter Damián ochorel na malomocenstvo. Damiánovo zmýšľanie svedčí o tom, že sa od prvého dňa svojho pobytu medzi malomocnými považoval za jedného z nich. Identifikoval sa s nimi, hoci bol úplne zdravý. Prišiel sem dobrovoľne a chcel byť rovný s malomocnými. Jeho viera v Boha a láska k malomocným museli byť nesmierne silné, lebo napriek všetkej ľudskej slabosti a odporu sa rozhodol zostať natrvalo medzi nimi. Jeho stotožnenie sa s malomocnými bolo skutočným aktom hrdinskej kresťanskej horlivosti a obety v službe núdznym, ktorá bola vždy charizmou katolíckej cirkvi zdôrazňujúcej potrebu inkulturácie - stotožnenie sa s kultúrou národa, krajiny, spoločnosti, skupiny ľudí, medzi ktorých misionári prichádzali. Všade na svete, kde sa misionárom podarilo duchovne sa stotožniť s mentalitou ľudí, sa im darilo zasiať aj kresťanského ducha.
Čo vieme o živote v kolónii malomocných pred rokom 1873? Tí najslabší z najslabších, pacienti, ktorých lepra prigniavila do prachu zeme a zahnívali za živa, lebo už rozložila ich vnútornosti, tí sa už len tu a tam povaľovali, živorili, stonali a rozpálení, ba priam uvarení silným havajským slnkom, vo vlastnom pote, krvi a hnise čakali na smrť ako na vykúpenie. Kým však prišla smrť, museli si prežiť - ako to raz napísal vo svojej knihe Jack London a ako to sami pacienti hovorievali - peklo na zemi. Aj ten najväčší kritik pátra Damiána či pochybovač o jeho prínose musel uznať, že "páter Damián, okrem toho, že sa staral o duchovné potreby malomocných, pracoval celé roky aj ako lekár, zdravotník, sudca, učiteľ, tesár, maliar, záhradník, kuchár a občas dokonca aj ako organizátor pohrebov a hrobár - že naozaj bol pre svojich malomocných všetkým." Tieto slová o ňom napísal jeden anglikánsky duchovný, ktorý bol niekoľko rokov s Damiánom v písomnom kontakte a pre ľudí v kolónii zorganizoval niekoľko zásielok liekov, šiat, nábytku a peňazí. Paradoxom bolo, že čím viac pomoci dostával od protestantov, tým viac kritiky sa sypalo na jeho hlavu zo strany najbližších - hlavne od nového honolulského biskupa Hermanna Köckemanna a od jeho vlastných predstavených a spolubratov z Kongregácie Najsvätejších Sŕdc. Osobnosti kultúrneho a politického života prichádzali na Molokai, aby mu vzdali úctu, a jeho vlastný biskup s provinciálom ho hanobili za to, že mu ide o jeho vlastnú prestíž a popularitu. Tento ich chladný až nepriateľský postoj zraňoval Damiána väčšmi ako to, že bol vtedy už sám malomocný.
Otec Damián je jedným z najvernejších a najdokonalejších nasledovníkov Ježiša Krista, ktorý svojím životom akoby znovuoživil a stelesnil to, čím Ježiš bol a žil. Svojou obetavou a horlivou láskou nielenže uľahčil život trpiacim ľuďom na ostrove Molokai, ale aj mnoho rokov po jeho smrti svieti jeho život ako obrovský maják na brehu mora všetkým ľuďom, ktorí sú plní zúfalstva a bolesti. Vďaka jeho láske stratila krajina, v ktorej žil, ten hrozný prívlastok neľútostného vyhnanstva. Ľudia sa nechali nadchnúť ideálom, pre ktorý žil a obetoval sa. Osvojili si jeho ideály, jeho pohľad na život a všetko sa zrazu zmenilo a dostalo celkom inú, novú hodnotu.





Sv. Páter Damián de Veuster

(* 3. 1. 1840 Tremeloo - † 15. 4. 1889 Kalawao) misionár malomocných, 1. júl



Malomocenstvo pravdepodobne po prvýkrát opísal na Havaji protestantský pastor Charles S. Stewart v období rokov 1823 - 1825. Prvý úradne spracovaný prípad bol však zaznamenaný až roku 1835 v jednej malej osade menom Koloa na ostrove Kavai. Malomocenstvo (lepra) sa šírilo a postupne zachvacovalo obyvateľstvo na všetkých havajských ostrovoch. Choroba nemilosrdne prenikla do všetkých spoločenských vrstiev a dostala sa aj do kráľovských rodín. Pre vtedajšiu kráľovskú vládu v Honolulu nastal obrovský problém. Z informácií o tejto chorobe sa vedelo, že pacientov treba izolovať, aby neprišli do kontaktu so zdravými ľuďmi. Lenže kam? Po dlhom hľadaní riešenia rozhodol Úrad pre zdravotníctvo postaviť novú nemocnicu a zároveň vyčleniť na jednom ostrove miesto, ktoré by bolo svojou geografickou polohou a nedostupnosťou vhodné na čo najdokonalejšiu izoláciu. Žreb padol na malý výbežok na severnej časti ostrova Molokai - Kalawao. Do tohto klimaticky nevľúdneho aj keď romantického prostredia poslali prvých malomocných. Jeden z názvov malomocenstva, rozdeľujúca choroba, vznikol v čase, keď na polostrov začínali prichádzať prví malomocní. Tisíce ľudských osudov táto choroba natrvalo a definitívne rozdelila a do smrti poznačila. Tí, ktorých odlúčili od svojich blízkych, stratili všetko: majetok a bohatstvo, domov, manželov a manželky, rodičov, deti, ale aj svoju ľudskú dôstojnosť. V tejto nepredstaviteľne ťažkej situácii, odkázaní sami na seba, žili malomocní asi do roku 1873. Vtedy sa zrazu otvorilo nebo a poslalo im tam človeka - pátra Damiána. Jeho príchodom sa začala úplne nová éra a život v Kalawau dostal nový rozmer. Život a dielo Páter Damián, krstným menom Jozef, sa narodil 3. januára 1840 v mestečku Tremeloo vo flámskej časti Belgicka. Jozef sa narodil ako siedme z ôsmych detí Anne Kataríne a Františkovi de Veuster. Dvoje z týchto detí, dievčatká, zomreli ešte v kolíske. Okrem Jozefa aj Eugénia, Augustín a Pavlína sa rozhodli pre rehoľný život. Už tieto prvé jednoduché, ale výrečné fakty naznačujú, z akej rodiny a z akého prostredia Jozef de Veuster pochádzal. Bola to silne katolícka, flámska oblasť Belgicka, ktorej vernými deťmi boli Jozefovi rodičia. Zvlášť matka bola nielen hlboko veriaca, ale aj duchovne a nábožensky aktívna žena. Jednoduchosť, zbožnosť, katolícka výchova a silný duchovný vplyv matky natrvalo poznačili mladého Jozefa. Bol to akoby jeden nosný pilier budúceho veľkého mostu, ktorý mal raz natrvalo spojiť dva brehy: breh izolácie, opustenosti, samoty a bolesti s brehom spoločenstva, komunikácie, bratského, sesterského a otcovského porozumenia, plného lásky, súcitu, povzbudenia, optimizmu a radostnej nádeje. Tým druhým pilierom pri budovaní tohto mostu sa stal príklad a výchova Jozefovho otca. Matka a otec, modlitba a práca, jemný, láskavý cit, ale aj zdravý sedliacky úsudok natrvalo poznačili Jozefa de Veuster. Akoby ho toto všetko až v tejto dobe predurčovalo na jeho budúce poslanie a život medzi malomocnými. Pevná viera v Božiu prítomnosť a prozreteľnosť sa v ňom spájala so skromnosťou, jednoduchosťou a pracovitosťou. Toto blahodárne a vzácne spojenie sa stalo pevným základom pre vybudovanie jeho neskoršie podivuhodného života. Predchádzal mu však ešte jeden dôležitý životný krok. Jedného dňa sa prechádzal Jozef so svojím bývalým učiteľom po Antverpách, kde si prezerali kultúrne pamiatky a veľkolepé stavby. To, čo na Jozefa zapôsobilo najviac, bol antverpský dom, v ktorom sa nachádza slávny Rubensov obraz "Zdvíhanie kríža". Stretnutie s týmto veľkolepým dielom slávneho flámskeho maliara Jozefa vnútorne oslovilo. Ukrižovaný Kristus mu pripadal ako živý a jeho nemý pohľad akoby prehovoril k Jozefovi. Tu bol začiatok jeho novej cesty, ktorá sa skončila na podobnej Golgote, na akej skončil Kristus - na Golgote opustenosti, samoty, uprostred tých najbiednejších, zohavených chorobou a vyhnanstvom. Osud týchto ľudí sa mal stať aj Jozefovým osudom. Po tomto zážitku sa stále častejšie vracal k Rubensovmu obrazu. Pomaly ale isto sa v ňom začalo rodiť povolanie. A tak jedného dňa, keď sa v Braine-le-Compte konali ľudové misie a Jozef sa zúčastnil na omši, na ktorej jeden kňaz veľmi oduševnene kázal o duchovných povolaniach, definitívne v ňom dozrelo rozhodnutie pre kňazstvo. Najskôr uvažoval o vstupe k trapistom. Po rozhovore s vlastným bratom Augustínom (Pamfilom), však od toho upustil a rozhodol sa vstúpiť do tej istej rehole, v ktorej už bol jeho brat - do Kongregácie Najsvätejších Sŕdc Panny Márie a Pána Ježiša. Dňa 3. januára 1859 zazvonil pri dverách kláštora v Leuvene. Mal práve devätnásť rokov. Dňa 2. februára 1859 prijal rehoľný habit a rehoľné meno Damián. Príprava na kňazstvo mala trvať niekoľko rokov. Po ukončení postulátu nasledovalo osemnásťmesačné obdobie noviciátu, počas ktorého si mal Damián osvojiť spiritualitu "srdciarov", ako boli ľudovo nazývaní otcovia z Kongregácie Najsvätejších Sŕdc. Posledných pár mesiacov tohto obdobia mal stráviť v materskom dome kongregácie v Paríži a tu noviciát zakončiť dočasnými sľubmi, ktorými by sa dobrovoľne rozhodol pre službu v kongregácii. Potom sa mal vrátiť naspäť do Leuvenu, aby sa tam venoval rok až dva štúdiu filozofie a tri až štyri roky predpísanému štúdiu teológie. Po ukončení všetkých štúdií bola cesta pre kňazskú vysviacku otvorená a po nej sa mohlo určiť miesto pôsobenia. Nakoľko išlo o takzvanú misijnú kongregáciu, ktorá svojich kňazov posielala predovšetkým na misijné územia vtedajšieho sveta a len nepatrná časť z nich zostávala v Európe, dalo sa predpokladať, že Damiána s najväčšou pravdepodobnosťou očakáva nejaká vzdialená, možno exotická krajina v Ázii, Oceánii či jednej z dvoch Amerík. Na osobnosť a budúce poslanie brata Damiána silne vplývali jeho rehoľné sľuby, ktoré skladal na konci obdobia noviciátu 7. októbra 1860 v Paríži. Skladanie rehoľných sľubov sa koná v období, keď mladý človek na rozhraní medzi životom plným ideálov a oduševnenia, ale aj prvých pádov, pokleskov a sklamaní, ktoré so sebou prináša dospelosť, chce mocne a nahlas vysloviť svoje "áno" pre službu vyšším ideálom. Je to síce paradox, ale nič nerobí človeka vnútorne šťastnejším a plnším, ako práve pocit zadosťučinenia zo slobodného aktu pre takzvaný vyšší duchovný cieľ. Cirkevní učitelia minulých storočí, zakladatelia reholí a predstavení rôznych spoločností, ale aj iní velikáni a opravdiví mudrci duchovného života to vždy vedeli, tvrdí Žaloudek. Parížske obdobie bolo pre Damiánov život charakteristické hlavne tým, že podrobne študoval život svätého Františka Xaverského, veľkého jezuitského misionára v Číne. Tento svätec ho natoľko fascinoval, že sa pred jeho obrazom dlho modlieval a prosil ho o príhovor, aby sa podľa jeho vzoru aj on raz mohol stať dobrým misionárom. Druhý dôležitý okamih Damiánovho života nastal počas jeho ďalších štúdií, ktoré pokračovali v Leuvene. Začiatkom roku 1863 bol vysvätený za kňaza Damiánov brat a rehoľný spolubrat Pamfil. Koncom októbra toho istého roku mala vyplávať loď s niekoľkými novými misionármi na Havajské, vtedy Sandwichove ostrovy. Keďže Pamfil krátko pred odchodom ochorel na týfus, jeho cesta neprichádzala do úvahy. Túto situáciu využil Damián, ktorý spoznal, že "nadišiel jeho čas", a vyžiadal si priamo od najvyššieho predstaveného rehole povolenie ísť na misie namiesto svojho brata Pamfila. Potom ako dostal povolenie, rozlúčil sa s rodičmi a súrodencami, nastúpil na loď a odišiel. Dňa 19. marca 1864 po sto štyridsiatich ôsmich dňoch loď priplávala so honolulského prístavu. Prvé Damiánove dojmy po vykročení na havajskú pôdu boli naozaj radostné. V miestnej katedrále už na prichádzajúcich misionárov čakal biskup Lovis Maigret. Spolu s Damiánom prišli aj ďalší dvaja spolubratia, ktorí ešte nemali kňazské svätenie. Dňa 21. mája 1864 ich biskup Maigret v honolulskej katedrále Našej Panej pokoja vysvätil za kňazov. Hneď po vysviacke dostal Damián určenie svojho prvého misijného pôsobenia - najjužnejší ostrov zvaný Havaj. Na ostrove Havaj prežil skoro celých deväť rokov, kým odtiaľ neodišiel na Molokai. Medzi malomocnými "Som tu, uprostred mojich drahých malomocných. Majú síce odporný výzor, ale majú duše, ktoré svojou drahocennou krvou vykúpil náš Božský Spasiteľ". Toto napísal páter Damián generálnemu predstavenému v auguste 1873 vo svojom prvom liste po príchode medzi malomocných v Kalawau. Ešte výstižnejšie vysloví svoje svedectvo v tom istom roku v liste adresovanom svojmu bratovi Pamfilovi, ktorý bol jeho poradcom a spriaznenou dušou. "Monsignor Maigret nám jasne povedal, že od nikoho z nás nežiada túto obetu. Spomínajúc si však na deň svojich rehoľných sľubov, keď som ležal prikrytý plášťom zosnulých, ponúkol som biskupovi, ak bude chcieť, moju druhú smrť". Tento list má však nesmiernu hodnotu aj preto, lebo je v ňom použitý výraz we lepers - my malomocní. Bolo to dávno pred tým, než páter Damián ochorel na malomocenstvo. Damiánovo zmýšľanie svedčí o tom, že sa od prvého dňa svojho pobytu medzi malomocnými považoval za jedného z nich. Identifikoval sa s nimi, hoci bol úplne zdravý. Prišiel sem dobrovoľne a chcel byť rovný s malomocnými. Jeho viera v Boha a láska k malomocným museli byť nesmierne silné, lebo napriek všetkej ľudskej slabosti a odporu sa rozhodol zostať natrvalo medzi nimi. Jeho stotožnenie sa s malomocnými bolo skutočným aktom hrdinskej kresťanskej horlivosti a obety v službe núdznym, ktorá bola vždy charizmou katolíckej cirkvi zdôrazňujúcej potrebu inkulturácie - stotožnenie sa s kultúrou národa, krajiny, spoločnosti, skupiny ľudí, medzi ktorých misionári prichádzali. Všade na svete, kde sa misionárom podarilo duchovne sa stotožniť s mentalitou ľudí, sa im darilo zasiať aj kresťanského ducha. Čo vieme o živote v kolónii malomocných pred rokom 1873? Tí najslabší z najslabších, pacienti, ktorých lepra prigniavila do prachu zeme a zahnívali za živa, lebo už rozložila ich vnútornosti, tí sa už len tu a tam povaľovali, živorili, stonali a rozpálení, ba priam uvarení silným havajským slnkom, vo vlastnom pote, krvi a hnise čakali na smrť ako na vykúpenie. Kým však prišla smrť, museli si prežiť - ako to raz napísal vo svojej knihe Jack London a ako to sami pacienti hovorievali - peklo na zemi. Aj ten najväčší kritik pátra Damiána či pochybovač o jeho prínose musel uznať, že "páter Damián, okrem toho, že sa staral o duchovné potreby malomocných, pracoval celé roky aj ako lekár, zdravotník, sudca, učiteľ, tesár, maliar, záhradník, kuchár a občas dokonca aj ako organizátor pohrebov a hrobár - že naozaj bol pre svojich malomocných všetkým." Tieto slová o ňom napísal jeden anglikánsky duchovný, ktorý bol niekoľko rokov s Damiánom v písomnom kontakte a pre ľudí v kolónii zorganizoval niekoľko zásielok liekov, šiat, nábytku a peňazí. Paradoxom bolo, že čím viac pomoci dostával od protestantov, tým viac kritiky sa sypalo na jeho hlavu zo strany najbližších - hlavne od nového honolulského biskupa Hermanna Köckemanna a od jeho vlastných predstavených a spolubratov z Kongregácie Najsvätejších Sŕdc. Osobnosti kultúrneho a politického života prichádzali na Molokai, aby mu vzdali úctu, a jeho vlastný biskup s provinciálom ho hanobili za to, že mu ide o jeho vlastnú prestíž a popularitu. Tento ich chladný až nepriateľský postoj zraňoval Damiána väčšmi ako to, že bol vtedy už sám malomocný. Otec Damián je jedným z najvernejších a najdokonalejších nasledovníkov Ježiša Krista, ktorý svojím životom akoby znovuoživil a stelesnil to, čím Ježiš bol a žil. Svojou obetavou a horlivou láskou nielenže uľahčil život trpiacim ľuďom na ostrove Molokai, ale aj mnoho rokov po jeho smrti svieti jeho život ako obrovský maják na brehu mora všetkým ľuďom, ktorí sú plní zúfalstva a bolesti. Vďaka jeho láske stratila krajina, v ktorej žil, ten hrozný prívlastok neľútostného vyhnanstva. Ľudia sa nechali nadchnúť ideálom, pre ktorý žil a obetoval sa. Osvojili si jeho ideály, jeho pohľad na život a všetko sa zrazu zmenilo a dostalo celkom inú, novú hodnotu.