Pápež vyzval kresťanov Európy k užšej spolupráci
Rím, 14.12.2006 (Zenit) 0171 – Pri príležitosti audiencie pre pravoslávneho arcibiskupa Atén a celého Grécka metropolitu Christodolousa Benedikt XVI. vyzval všetkých kresťanov, aby sa so zjednotenými silami zasadzovali za rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a náboženskej slobody. Pred audienciou metropolita navštívil katakomby Chrámu sv. Petra, aby sa pomodlil pri hrobe Jána Pavla II.
V príhovore Svätý Otec pripomenul, že Rím a Grécko úspešne spolupracujú na rôznych inštitúciách a to priaznivo ovplyvňuje evanjelizačné pôsobenie Cirkvi. Zdôraznil, že rozvoj súčasných vzťahov napreduje síce pomaly, ale tieto vzťahy sú hlboké a je úsilie, aby boli pravé.
Ďalej povedal, že katolíci a pravoslávni sú povolaní ponúkať všetkým ľuďom svoje kultúrne a najmä duchovné poklady. Obe cirkvi preto majú povinnosť „obhajovať kresťanské korene európskeho svetadielu“, z ktorých cez stáročia vyrástol. „Ide o to, aby sme kresťanskej tradícii dovolili, naďalej sa prejavovať, aby sme sa tak s celou silou mohli zasadzovať za ochranu dôstojnosti človeka a rešpektovanie menšín. Pritom sa treba vyhýbať kultúrnej uniformite, pretože táto by mohla viesť k strate veľkého bohatstva kultúr.“
„Súčasne je potrebné zasadzovať sa za zachovanie ľudských práv, v ktorých je zahrnutý princíp individuálnej slobody a v tejto súvislosti najmä náboženská sloboda.“
Benedikt XVI. považuje za vhodné, aby sa všetci kresťania v EÚ pobádali k intenzívnej spolupráci, aby sa tak mohlo čeliť novým nebezpečenstvám, s ktorými je konfrontovaná kresťanská viera. Konkrétne hovoril Svätý Otec o napredujúcej sekularizácii, o relativizme a nihilizme. Tieto otvárajú cestu správaniu a zákonom, zameraným proti ľudskej dôstojnosti a ohrozujúcim základné inštitúcie ako je rodina. Na záver Svätý Otec zdôraznil:
„Je naliehavo potrebné, aby sme vyvíjali spoločné pastoračné iniciatívy, ktoré sú spoločným svedectvom pre našich súčasníkov a privádzajú nás k vydávaniu svedectva o nádeji, ktorá nás napĺňa.“ –zg-
Politika potrebuje kresťanské hodnoty
Berlín , 11.9.2006 (Zenit) 0049 – Berlínsky arcibiskup Georg Sterzinsky vydal k nadchádzajúcim voľbám v Berlíne v nedeľu 17. septembra výzvu, ktorá sa čítala vo všetkých kostoloch. Apeluje v nej na občanov, aby sa dobre informovali a zodpovedne použili svoj hlas. Zvlášť im kladie na srdce budúcnosť výučby náboženstva na školách, ako aj ochranu nedele a sviatkov. Okrem toho veriacim pripomína:
„Demokracia žije z toho, že do politického formovania vôle sa zapája podľa možnosti čo najviac ľudí. Preto vás prosím, preukážte svoju angažovanosť a zúčastnite sa volieb! Slabá účasť vo voľbách posilňuje extrémistické strany a skupiny. To sa nesmie stať! Vo voľbách sa zodpovedne správa ten, kto sa pred voľbami informuje o programoch, úmysloch a vierohodnosti strán.“
„Preskúmajte, či sa strana, ktorú chcete voliť, neobmedzene hlási k ústavnému poriadku a jej hodnotám ako sú ľudská dôstojnosť, sloboda, právo a solidarita! Kto ignoruje právo je nevypočitateľný a nezaslúži si našu dôveru. Nepodporujte kandidátov, ktorí pôsobia v extrémistických a proti demokracii zameraných štruktúrach. Tieto chytajú hlasy plytkými heslami, populistickými sľubmi nevídaných dobrodení a prekračujú hranice skutočných možností politiky. Im treba povedať rozhodné Nie. Politika potrebuje politikov, ktorí sa orientujú hodnotami – najmä kresťanskými hodnotami.“ -zg-
Biskup: Katolíci nemôžu podporovať Amnesty International
Londýn, 4.8.2006 (kath.net) 0023 - Keď sa Amnesty International (AI) bude zasadzovať za právo na potrat, stáva sa pre katolíkov ťažkým naďalej podporovať túto organizáciu. Povedal to biskup Michael Evans v zastúpení Biskupskej konferencie Anglicka a Walesu. On sám je členom AI.
„Organizácia sa vzďaľuje od svojich katolíckych koreňov a podrýva svoju vlastnú prácu,“ vyhlásil biskup pre Rádio Vatikán a varoval: „Jej členovia sa rozdelia do dvoch táborov. Katolíci na celom svete pôsobia v AI na rôznych úrovniach, farnosti majú skupiny AI, Katolícka cirkev a AI v mnohých krajinách veľmi úzko spolupracujú.“
„Myslím si, že katolícki členovia AI budú teraz musieť použiť jej vlastné metódy: a síce zozbierať tisíce listov a podpisov, ktoré požadujú, aby Amnesty International chránila práva všetkých živých bytostí aj tých nenarodených. Môžeme nasadiť vlastné techniky AI,“ zdôrazňuje biskup a s ľútosťou sa vyjadruje:
„Keď sa AI vzdáva neutrálneho postoja k potratu, bude pre katolíkov veľmi ťažké zostať oficiálnymi členmi AI, aj keď táto chce pokračovať vo svojej dôležitej práci v oblasti ľudských práv. Budem zrejme musieť z toho vyvodiť dôsledky a stiahnuť svoje členstvo.“
Od posledného medzinárodného zasadnutia rady v auguste 2005 uvažuje AI, že sa vzdá doteraz neutrálneho postoja k potratom. Na ďalšom zasadnutí v roku 2007 má padnúť rozhodnutie. Amnesty International je aktívna v 150 krajinách sveta a má 1,8 milióna členov či podporovateľov. –zg-
Dialóg iba, ak všetci budú moslimami
Gaza , 28.9.2006 (kath.net/inn) 0069 – Palestínsky imam kritizoval stretnutie pápeža s moslimskou delegáciou 25. septembra. Výzva pápeža k medzináboženskému dialógu je vraj pokusom nanútiť moslimom „kresťansko-sionistický“ svetonázor, povedal pre internetový magazín WorldNetDaily .
Šejk Abu Saker je vodcom islamskej skupiny „Džihadija Slafija“ v pásme Gaza, ktorá chce sekularizovaných moslimov urobiť zbožnejšími. Pápeža Benedikta označil tento moslimský kazateľ ako „bábku križiaka Georga Busha“ a povedal:
„Výzva k tzv. dialógu týmto malým rasistickým pápežom je trójskym koňom s hlavným cieľom dosiahnuť nový systém. V ňom sú ideály kresťanstva novou ideológiou, ktorá chce upraviť vzťahy medzi národmi a ľuďmi. Ten dialóg, ktorý chce on, je nebezpečný.“ Šejk Saker ďalej dodal:
Pápež je duchovným a náboženským krídlom ideológie križiakov. Je úplne zladený s Bushom. Prostredníctvom tohto dialógu dúfa, že zlomí línie jednoty medzi moslimami a že polarizuje islamský svet, ktorá má zopár prívržencov, čo by tento nový dialóg prijali. Ale praví veriaci vedia, že islam musí upravovať všetky vzťahy. Jediný dialóg, ktorý prijímame je ten, že všetky ostatné náboženstvá privolia konvertovať na islam!“ –zg-
Problém nie je sila islamu, ale slabosť kresťanstva
Solothurn, 4.9.2006 (kath.net) 0048 – „Problém nie sú stavby minaretov, ale konflikt, ktorý sa za tým skrýva,“ povedal bazilejský diecézny biskup Kurt Koch v interview.
„Myslím si, že rozpory okolo stavby minaretov sú iba horúčkou, výrazom oveľa hlbšie spočívajúcej choroby, pretože tieto stavby iba zviditelňujú niečo, čo tu už dlho existuje. Myslím si, že v obyvateľstve je jednoducho veľa strachu. A o týchto obavách musíme hovoriť, pretože sú rôznorodé.. Minaret je prirodzene znamením identity. Moslimom by som ho, ako takéto znamenie priznal. Vo všeobecnosti však radím, aby sa nehovorilo iba o minarete, ale aj o tom, čo sa za týmto konfliktom skrýva.“
Biskup Koch osobne napríklad očakáva, že náboženská sloboda pre kresťanov bude platiť aj v moslimských krajinách a hovorí:
„Biskup v istých arabských krajinách napríklad nesmie sláviť Eucharistiu. To sú otvorené otázky, ktoré si treba položiť. Problémom je, že islam je málo integrovaný do našej spoločnosti,“ hovorí biskup Koch. „A okrem toho má silné vyznanie. To sa pre nás kresťanov, ktorí svoju vieru vyznávame oveľa nevýraznejšie, stáva veľkou výzvou. Aby som to povedal priamo: problém nie je vlastne sila islamu, ale slabosť kresťanstva. Keby sme stáli pevne za svojimi koreňmi, za svojím presvedčením, mohli by sme pokojnejšie pristupovať k iným náboženstvám.“ –zg-
Je budúci sekretár OSN člen Múnovej sekty?
Berlín, 8.10.2006 (Kath.net) 0088 – Má budúci generálny sekretár OSN, Juhokórejčan Ban Ki-mun kontakty s Múnovou sektou? Podľa správ amerických masmédií sa Ban označuje za „konfesionálne neviazaného kresťana“. Tento pojem používajú prívrženci „Cirkvi zjednotenia“ Kórejca Sung Myung Muna, ako potvrdil zodpovedný pracovník pre oblasť siekt a svetonázorov Evanjelickej cirkvi Berlína Brandenburgu a Horného Lužicka Thomas Gandow. „Samozrejme je možné aj to, že Ban patrí do nejakej kresťanskej odštiepenej skupiny – potom by sa však mal usilovať o inú voľbu slov.“
O pravdivosti správ o možnom členstve Bana v Múnovej sekte svedčí aj to, že ich bez komentára rozšírila na internete aj Múnova sekta. –zg-
Už je potrebné obranné spoločenstvo pre kňazov ?
Frankfurt, 13.10.2006 (kath.net) 0083 - Združenie katolíckych kňazov na svojom plenárnom zhromaždení v Hofheime pri Frankfurte podnietilo založenie „Obranného spoločenstva pre kňazov“. Podľa združenia, ktoré spája asi 300 kňazov, v nemecky hovoriacej oblasti kňazi, ktorí sa v pastorácii a v liturgii orientujú Učiteľským úradom Cirkvi sa dostávajú stále viac pod nátlak. Nedostatok kňazov túto situáciu ešte zostruje. Pretože ordinariáty kňazov často chránia iba nedostatočne, združenie sa rozhodlo založiť centrum, ktoré im bude ponúkať kánonickú i právnickú pomoc. Ďalej sa plánuje dôkladnejšia analýza „mobingu“ vo farnostiach a vyvíjanie obranných metód pre kňazov proti tomu.
Na celonemeckom zhromaždení kňazov zo 14 diecéz sa okrem toho dohodla užšia spolupráca s Lineckým kňazským kruhom v Rakúsku. Najmä Letnú teologickú akadémiu, ktorá sa koná každoročne koncom augusta v rakúskom Aigene, a na ktorej sa zúčastňujú významní teológovia ako bývalý kardinál Ratzinger, či nedávno zosnulý kardinál Scheffczyk, majú v budúcnosti organizovať nemecké Združenie katolíckych kňazov spoločne s Lineckým kňazským kruhom.
V záverečnom komuniké Združenie kňazov pripomína rastúce ťažkosti pri dôstojnej príprave a vysluhovaní sviatostí, najmä prvého svätého prijímania a birmovky, ale aj sviatosti zmierenia. Nedbalé zaobchádzanie so sviatosťou Eucharistie viedlo na mnohých miestach ku katastrofálnej strate úcty a viery v skutočnú prítomnosť Krista. Kto sa ako kňaz pridržiava náuky Cirkvi, naráža nezriedka na nepochopenie. V tejto súvislosti združenie kritizuje aj podanie najsvätejšej Eucharistie protestantskému zakladateľovi Taizé počas rekviem za Jána Pavla II. –zg-
Kardinál Dziwisz k biskupskému memorandu o spolupráci kňazov s komunistickou tajnou službou
Krakov, 31. augusta 2006 (Zenit) 0044 – Poľská biskupská konferencia uverejnila 25. augusta obsiahle „Memorandum o spolupráci niektorých kňazov s komunistickou štátnou bezpečnosťou v Poľsku v rokoch 1944-1989“. Podklady pre tento dokument pripravil Ústav pamäte národa a materiál chce verejnosti dať do rúk pastoračné kritériá hodnotenia niektorých kňazov, ktorí na nátlak komunistickej tajnej služby pôsobili ako informanti. V Nemecku napísal poľský germanista Karol Sauerland v polovici augusta v novinách „Frankfurter Allgemeine Zeitung“, že do roku 1982 pôsobilo 6000 kňazov a cirkevného personálu ako „neoficiálni spolupracovníci“ komunistického režimu. Zenit o tom urobil interview s krakovským arcibiskupom kardinálom Stanislavom Dziwiszom,
ZENIT: Eminencia, poľský episkopát uverejnil „Memorandum o spolupráci niektorých kňazov s komunistickou štátnou bezpečnosťou v Poľsku v rokoch 1944-1989“. Aký je to dokument?
Kardinál Dziwisz: Tento dokument vypracovala Komisia pamäte národa, ktorú som zriadil v súvislosti s tzv. „lustráciou o spolupráci“ kléru v Krakove a iných poľských mestách. Po otvorení archívov komunistickej štátnej bezpečnosti sa potvrdilo, že niektorí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky s ňou spolupracovali. V niektorých prípadoch išlo o falošné obvinenia, ktoré sa zakladajú na podkladoch
sfalšovaných samotnou ŠtB. Tak sme pripravili akýsi druh „inštrukcie“ teologicko-pastoračného charakteru, ktorá sa pokúša podať morálne zhodnotenie rôznych foriem spolupráce a ukázať, ako sa má Cirkev správať voči tým členom kléru, ktorý na seba uvalili vinu.
ZENIT: K akým záverom ste pri tom došli?
Kardinál Dziwisz: Dokument je veľmi dlhý a preto je ťažké zhrnúť ho dvomi slovami. Predovšetkým veľmi jasne stanovuje, že každá slobodná a dobrovoľná spolupráca s komunistickou štátnou bezpečnosťou je hriech. Každý, kto by sa chcel z tejto viny oslobodiť, sa musí najprv zodpovedať pred vlastným svedomím, pred Bohom a pred ľuďmi, ktorým spôsobil zlo. Potom musí poprosiť o odpustenie a toto zlo napraviť. Memorandum pripomína, že to vedie k obráteniu a nie k odsúdeniu, k odpusteniu a nie k nenávisti a k pomste.
ZENIT: Keď ide o klérus, ako v tomto prípade, čo to znamená potom v praxi?
Kardinál Dziwisz: Kňaz má za úlohu, vyznať sa dobrovoľne svojmu biskupovi, že spolupracoval s komunistami. Keď ide o rehoľníka, tak by to mal urobiť u svojho predstaveného. Ide tu o pohnútky, povahu spolupráce a kontakty, ako aj o možnú ujmu, ktorú to prinieslo ľuďom. Spoločne potom môžu rozhodnúť, ako znovu napraviť verejné pohoršenie. V niektorých prípadoch môže byť iste nutné, aby niekto, kto zastáva určitý úrad (najmä ako ide o dôležitý úrad), z neho odstúpil. Všetci, ktorí sa sami dobrovoľne prihlásia, však môžu počítať s milosrdenstvom a odpustením. Ja sám si však nemyslím, že počet spolupracovníkov medzi kňazmi bol veľmi vysoký. –zg-
Psychické lynčovanie kňazov a Štátna bezpečnosť v Poľsku
Varšava , 30.7.2006 (Zenit) 0019 – Niektorých poľských duchovných, ktorí žili za komunizmu, vládni úradníci falošne obviňujú, že boli špicľami, hovorí historik Peter Raina, autor mnohých kníh o modernej histórii Cirkvi. V tomto interview s rímskou agentúrou Zenit, analyzuje pravdu o vzťahu kléru s komunistami. Peter Raina získal doktorát na Varšavskej univerzite a prednáša súčasnú históriu na Berlínskej univerzite. Napísal eseje a články o kňazovi Jerzym Popieluszkovi, zavraždenom komunistami i o duchovnom Konrádovi Hejmovi, ktorého tlač obvinila, že bol ruským špiónom vo Vatikáne.
Niekoľko týždňov po smrti Božieho služobníka Jána Pavla II. sa začala kampaň osočovania poľských kňazov. Boli obvinení, že spolupracovali so štátnou bezpečnosťou komunistického režimu. Prvým kňazom, ktorý sa stal objektom týchto obvinení, bol Konrád Hejmo, veľmi známa osoba v Poľsku a vo Vatikáne, pretože bol 20 rokov vedúcim Centra poľských pútnikov v Ríme a sprevádzal skupiny pútnikov, ktorí navštevovali pápeža. Titulky svetovej tlače boli hrozné: „Komunistický špión na dvore Jána Pavla II.“ znel ten najrozšírenejší. Opísali ste aféru otca Hejmu ako „lynčovanie kňaza“. Mohli by ste vysvetliť, čo je za týmto „lynčovaním“?
Peter Raina: Podrobne som opísal „aféru Hejmo“ v mojej knihe vydanej v Poľsku s názvom Anatómia lynčovania , ale môžem tento smutný príbeh stručne popísať.
Ani nie dva týždne po smrti Jána Pavla II. Dr. Leon Kieres, riaditeľ Inštitútu pamäte národa oznámil, že jeden z kňazov v blízkosti Svätého Otca dodával informácie Štátnej bezpečnosti. Keďže riaditeľ neodhalil meno údajného špicľa, najprv sa myslelo, že to bol starý priateľ kardinála Wojtylu kňaz Mieczyslav Malinski. V ďalších dňoch sa musel Malinski obhajovať pred médiami, že on to nebol. O niekoľko dní neskôr Kieres navyše spektakulárnym spôsobom odhalil žurnalistom meno kňaza Hejma. Je však smutné, že správa, ktorú riaditeľ šíril, bola pochybná, alebo falošná. Predovšetkým žurnalistov informoval, že zväzok kňaza Hejma prijal z ministerstva vnútra 14. apríla 2005. Neskôr sa ukázalo, že tento materiál vlastnil už od 2. decembra 2004. Nastolila sa teda otázka: Prečo poslalo ministerstvo materiál vzťahujúci sa na Hejma v decembri 2004? Kto tento materiál žiadal?
Podľa pravidiel určených poľským parlamentom o pôsobení Inštitútu pamäte národa, štátne orgány môžu požiadať inštitút, aby preveril, či osoba, ktorá má zastávať post v štátnej správe, spolupracovala s komunistickou tajnou službou. Avšak Konrád Hejmo nemal ambície zastávať post v štátnom aparáte! Prečo sa teda rozhodli zaoberať sa týmto prípadom? Navyše riaditeľ Kieres v zmysle štatútov inštitútu nesmel verejne odhaliť meno overovanej osoby. Prečo sa teda rozhodol tak urobiť a tak privolať na seba kritiku obhajcu ľudských práv?
„Prípad Hejmo“ je iba jedným z mnohých. Ďalším na rade bol kňaz Drodzek, rektor veľmi známej mariánskej svätyne v Zakopanom a mnohí ďalší.
Ako bol organizovaný aparát represie duchovných v Poľsku?
Peter Raina: Jedným z hlavných cieľov komunistickej totality bolo psychické zničenie, alebo fyzická likvidácia protivníkov. Fyzické prenasledovanie spočívalo v používaní násilia, vrátane vraždy. Psychický teror slúžil na zničenie osobnosti človeka. Na to používali dlhé roky vo väzení, často v úplnej izolácii. Každý občan sa mohol ocitnúť v takejto beznádejnej situácii. Všetci si mali uvedomovať, že ich súkromný život, profesionálna kariéra i budúcnosť záviseli od štátnej bezpečnosti – v Poľsku „Sluzby Bezpieczenstwa“ či SB. Bezpečnostný aparát bol súčasťou štruktúry Ministerstva vnútra, kde bolo špeciálne oddelenie nazvané Oddelenie IV, ktoré sa zaoberalo špecificky bojom proti Cirkvi – vtedy sa hovorilo o „boji proti reakčnému kléru“. Bol tam aj úrad špeciálneho vyšetrovania – „Biuro C“ – ktorý zhromažďoval informácie o „podozrivých“ osobách.
Treba povedať, že napriek prenasledovaniu, ktoré trvalo dlhé roky, komunistické orgány nedokázali zničiť katolícku cirkev, ani prelomiť jej zväzky s ľuďmi, ako to dokázali s mnohými nekomunistickými organizáciami. Dôvodom tohto neúspechu boli hlboké korene Cirkvi v poľskej spoločnosti. Komunisti zlyhali aj preto, lebo na čele cirkvi v tých ťažkých rokoch bol veľký pastier a štátnik – poľský prímas kardinál Štefan Wyszynski. Jeho postoj voči totalite sa stal symbolom boja proti komunizmu.
Ako sa podarilo príslušníkom Štátnej bezpečnosti doviesť kňazov k spolupráci a v čom táto spolupráca spočívala?
Peter Raina: Bezpečnostné služby používali dve metódy. Prvou bola proticirkevná politika štátnych orgánov ako napríklad zrušenie výučby náboženstva na školách, zákaz organizovania náboženských slávností, prekazenie vystupovania cirkvi v médiách.
Druhá metóda – psychický teror – bola oveľa zradnejšia. Bolo veľa spôsobov zastrašovania kňazov a oplatí sa uviesť aspoň niektoré: horlivejší kňazi boli obvinení z protištátnej činnosti a zo služby imperialistickému nepriateľovi. Boli súdení v spektakulárnych zinscenovaných procesoch, ktoré sa končili najvyšším trestom, alebo odsúdením na dlhodobé väzenie. Niektorí kňazi, ako napríklad kňaz Kaczynski, zomreli vo väzení. Boli aj pokusy skompromitovať kňazov, aby ich mohli vydierať. Bolo bežnou praxou zhromaždiť všetky možné informácie o zvykoch a správaní sa každého kňaza – či mal rád alkohol, alebo ženy, či bol frustrovaný vo svojej práci. Často sa využívali agentky na vytvorenie kompromitujúcej situácie pre kňaza, tajne sa urobili fotografie, alebo agentka vyhlásila, že je tehotná. Potom mohli kňaza vydierať a navrhli mu spoluprácu s tajnou službou. Táto spolupráca spočívala v dodávaní informácií o situácii vo farnosti, o činnosti farára, o správaní a presvedčení biskupa atď.
V každom kraji pôsobili úrady pre náboženské vyznania napojené na Štátnu bezpečnosť, ktoré kontrolovali činnosť cirkevných organizácií. Vždy keď poľský episkopát uverejnil pastiersky list obsahujúci kritiku komunistického systému, každý miestny biskup bol povolaný k predsedovi kraja na stretnutie, na ktorom mal podať vysvetlenie a objasniť takýto list. Pri týchto príležitostiach používali predstavitelia štátnych orgánov metódu „cukor a bič“. Prechádzali od hrozieb po ponuky pomoci – napríklad pri stavbe nového kostola – ak biskup prisľúbil, že sa bude dištancovať od prímasa. Vo všeobecnosti biskupi odmietli každú spoluprácu a z toho dôvodu sa kostoly nestavali. Finančná polícia tvrdo kontrolovala účty farností a dane. Seminaristi boli vystavovaní veľkému násiliu počas základnej vojenskej služby.
Štátna cenzúra veľmi obmedzovala vydávanie cirkevných časopisov. Zvýšenie ich vydávania záviselo od rozhodnutia referenta Úradu pre náboženské vyznania. U kňazov šéfredaktorov časopisov sa používala metóda, ktorú by som nazval „niečo za niečo.“ Dostali prísľub povolenia zvýšenia nákladu, alebo väčšej dodávky papiera – ktorého distribúcia bola úplne v rukách štátu – ak sa šéfredaktori zaviazali, že budú poskytovať informácie o členoch redakčnej rady. Niektorí z nich - s verbálnym dovolením svojich predstavených – prijali toto vydieranie, pretože možnosť zvýšenia nákladu náboženskej tlače sa považovala za prioritu.
Jednou z najužívanejších zbraní vydierania tajnej služby bolo vydanie pasu na cesty do zahraničia. Každý občan, ktorý požiadal o pas, musel navštíviť Štátnu bezpečnosť na pohovor. Aj tu platilo pravidlo „niečo za niečo“. Občanovi vydali pas, ak sľúbil, že dodá informácie a tajná služba chcela vedieť o ľuďoch všetko.
Boli členovia starého totalitného aparátu súdení za svoje zločiny po páde komunizmu?
Peter Raina: Žiaľ, nie. Niektorí zločinci Stalinovej éry 50. rokov boli odsúdení, ale takmer nikto z nasledujúceho obdobia – zo 60. až 80. rokov. Táto beztrestnosť je chybou vlád, ktoré nasledovali po ére komunizmu.
Čo sa stalo s rozsiahlymi zväzkami komunistických tajných služieb?
Peter Raina: Všetko, čo sa objavilo a objavuje v starých zväzkoch komunistických tajných služieb, je niečím zvláštnym a mimo každej normy. Uvediem vám príklad a začnem prvou postkomunistickou vládou Tadeusza Mazowieckého. Premiér menoval za ministra vnútra svojho kolegu Kozlowského, zástupcu šéfredaktora najväčšieho krakovského denníka Tygodnik powszechny. S povolením ministra Kozlowského štyri osoby, medzi nimi dvaja aktivisti starej politickej opozície - historik a žurnalista - skúmali zväzky šesť týždňov. Už samotná skutočnosť, že Kozlowski umožnil cudzím osobám prístup k zväzkom so štátnym tajomstvom bol nezákonný čin, ktorý by bol v právnom štáte potrestaný. Oficiálne títo ľudia „usporiadali“ zväzky Ministerstva vnútra, ale istý zamestnanec ministerstva súkromne povedal, že „isté osoby“ zničili svoje zväzky. Navyše ten historik sám nedávno priznal, že spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou v 70. rokoch počas svojho študentského pobytu v Spolkovej republike Nemecko. Nie je nič známe o tom, čo robil v archívoch žurnalista. Skutočnosťou je, že medzičasom sa zistilo, že členovia redakčnej rady Tygodnika spolupracovali s tajnou službou.
Táto téma sa stáva ešte nepríjemnejšou, keď pomyslíme na atmosféru, ktorá sa dnes často objavuje ako „slobodný hlas“ ľudu. Ľudia majú právo vedieť pravdu o týchto osobách. V zmysle rozhodnutia poľského parlamentu - Sejmu – archívy tajnej služby by už dávno mali byť v Inštitúte pamäte národa (IPN), no nie je to tak. Časť archívov zostala na ministerstve a paradoxne, na ich usporiadanie zamestnali bývalých príslušníkov tajnej služby! Môžeme si predstaviť výsledky takej práce.
Aké sily a aké dôvody sa skrývajú za týmto „lynčovaním“ duchovných v poľských médiách?
Peter Raina: Nemám o tom vôbec pochybnosti: za týmto „lynčovaním“ sú isté bývalé komunistické zložky spolu s liberálnymi kozmopolitnými zložkami, ktoré chcú kompromitovať Cirkev v očiach občanov. Nie je náhoda, že si zvolili osoby, ktoré majú istú morálnu prestíž v spoločnosti. Ani zvolená doba nie je náhodná: bývalé štruktúry čakali na smrť pápeža, ktorého sa obávali, aby rozpútali frontálny útok na Katolícku cirkev.
Obvinenia proti kňazom sú založené na písaných správach členov tajnej služby. Akú hodnovernosť majú tieto dokumenty?
Peter Raina: Dokumenty štátnej bezpečnosti, ktoré som skúmal osobne, sú vierohodné, ale každý dokument treba pozorne preštudovať a človek musí vedieť, ako ho hodnotiť. Nesmieme zabúdať, ako sa tieto správy písali. Príslušníci tajnej služby často do správ niečo pridávali, aby bolo vidno, že robia svoju práci dobre. Stávalo sa, že uviedli, že platili agenta, aj keď to nebola pravda, pretože peniaze skončili v ich vreckách. Treba zdôrazniť, že stretnutie s týmto príslušníkmi neznamenalo, že niekto bol spolupracovník. Preto, kým niekoho obviníme, musíme si byť istí, že obvinený podpísal dokument o spolupráci, alebo že naozaj prijal peniaze. Nemožno verejne vyhlásiť, že niekto bol agentom alebo špicľom iba preto, že sa stretol s príslušníkmi tajnej služby. To by znamenalo očierniť meno človeka.
Odkedy sa kardinál Dziwisz stal krakovským arcibiskupom, začali obviňovať aj kňazov v tomto meste, že boli spolupracovníkmi komunistickej tajnej služby. Tieto obvinenia uverejnil aj kňaz Isakowski-Zalewski, ktorý bez dovolenia arcibiskupa a bez akejkoľvek vedeckej prípravy začal skúmať dokumenty ŠtB. Tento kňaz potom zvolal tlačovú konferenciu, aby uverejnil zoznam týchto „špicľov“. Kardinál Dziwisz sa proti tomu postavil, aby zabránil očierňovaniu kňazov. Kardinálovo rozhodnutie ostro kritizovali niektoré talianske médiá. Ako vy hodnotíte rozhodnutie kardinála Dziwisza?
Peter Raina: Rozhodnutie kardinála Dziwisza je veľmi spravodlivé, pretože kňaz Isakowski-Zalewski nepostupoval vhodne, dokonca ani v zmysle zákona. Ak sa mu podarilo získať svoj zväzok z IPN, môže slobodne uverejniť jeho obsah. Ale prečo hrozí, že uverejní mená iných kňazov? A ako je možné, že inštitút mu dal zväzky iných osôb? Podľa zákona môže inštitút poskytnúť tieto zväzky iba historikom na výskum, ale kňaz Zalewski sa nezaoberá historickým výskumom, skôr sa usiluje rozvíriť senzáciu okolo svojho prípadu.
Kontrola občanov, ktorí si chcú overiť, či spolupracovali s komunistickým režimom, musí prebiehať s veľkou zodpovednosťou. Preto iniciatíva kardinála Dziwisza, ktorý vytvoril špeciálnu diecéznu komisiu, ktorá má študovať jav spolupráce kňazov s ŠtB je dôležitá a chvályhodná.
Väčšina Poliakov je sklamaná, pretože v demokratickom Poľsku zločinci bývalého komunistického režimu, organizátori a vykonávatelia systému teroru neboli stíhaní. Navyše obete, a síce kňazi, sú predmetom verejného odsúdenia médiami, ktoré z nich tak robia obete po druhý raz. A je tu niečo ešte podivnejšie: žurnalisti a sudcovia, ktorí verne slúžili komunistickému diktátorskému štátu tiež neboli stíhaní. Prečo je to tak?
Peter Raina: Je pravda, že demokratické inštitúcie v Poľsku fungujú, ale Poľsko ešte nedosiahlo podmienky, v ktorých vládne skutočný právny štát. Je smutné, že politický boj je zameraný na kreslá a súkromné záujmy a nie na záujmy a dobro národa.
Prevažuje oportunizmus. Médiá charakterizuje extrémizmus a nie nestraníckosť. Povedal by som, že toto je nová forma totality a v tejto klíme sú obete komunizmu po druhý raz lynčované. Wlodzimierz Redzioch, –zana-
Vyše 90 % mučeníkov sú kresťania
Wetzlar, 5.11.2006 (Kath.net/idea) 0113 – Nijaká náboženská skupina netrpí tak diskrimináciou a prenasledovaním ako kresťania. Postihujú ich najmenej tri štvrtiny porušovania náboženskej slobody na svete. Čo sa týka vraždenia ľudí pre ich náboženskú príslušnosť, tu je podiel kresťanov viac ako 90 %!
Tieto údaje poskytol vedúci Centra pre náboženskú slobodu Nemeckej a rakúskej evanjelickej aliancie, teológ Thomas Schirrmacher z Bonnu v najnovšej ročenke o prenasledovaní kresťanov „Mučeníci roku 2006 “. Vydali ju k Svetovému dňu modlitieb za prenasledovaných kresťanov - 12. novembra.
Z 2,2 miliardy kresťanov je každý desiaty prenasledovaný alebo znevýhodňovaný pre vieru. Podľa odhadu ročne zaplatí za svoje kresťanské vyznanie životom najmenej 90 000 kresťanov! Rastúci tlak na kresťanstvo odôvodňuje teológ tým, že najmä v Afrike a Ázii kresťanstvo mocne rastie.
Niektoré štáty podporujú svoje pôvodné náboženstvo - právne a niekedy i násilím zasahujú proti náboženským menšinám. V Indii si bránia hinduizmus proti islamu a kresťanstvu. V Indonézii si chránia islam proti kresťanstvu a hinduizmu a budhizmu, na Srí Lanke a v Nepáli podporujú budhizmus proti kresťanstvu a islamu.
Proti kresťanom je zameraný aj nacionalizmus. V mnohých krajinách rastie spätosť nacionalizmu a náboženstva ako napríklad v Indii, Indonézii, Bangladeši, Pakistane a v Turecku. Tam stojí kresťanstvo nacionalizmu v ceste.
Ročenka obsahuje aj zoznam štátov, v ktorých sú kresťania najviac prenasledovaní. Najhoršia situácia je v Severnej Kórey, Saudskej Arábii, Laose, Vietname, Iráne, Turkmenistane, na Maledivách, v Bhutane, Myanmare a v Číne. Zostrená je situácia aj v Eritrey a v Iraku. Z Iraku preto kresťania utekajú a ich počet poklesol od roku 1987 z 1,4 milióna na asi 650 000. –zg-
Vatikán potvrdil exkomunikáciu hnutia „My sme cirkev“
Vatikán, 9.12.2006 (Kath.net/CWNews) 0161 – V liste biskupovi Fabianovi Bruskewitzovi z Nebrasky v USA Vatikán potvrdil právoplatnosť exkomunikácie členov skupiny „Call to Action“ (Volanie k činu) – americkej verzie rakúskeho hnutia „Wir sind Kirche“ (My sme cirkev). Kardinál Giovanni Battista Re, prefekt Kongregácie pre biskupov v liste uvádza: „Call to Action spôsobuje škody Cirkvi.“
Biskup Bruskewitz v marci 1996 oznámil, že všetci členovia „Call to Action“ a niektorých ďalších disidentských skupín, ktoré opísal ako „totálne nezhodujúce sa s katolíckou vierou“, sú exkomunikovaní. Proti tomuto rozhodnutiu sa „Call to Action“ odvolala vo Vatikáne. V liste z 24. novembra 2006 kardinál Re konštatuje, že tieto disciplinárne opatrenia sú v poriadku a píše:
„Členstvo v tomto združení je nezlúčiteľné s vierohodným životom v katolíckej viere. Táto exkomunikácia v diecéze sa dotýka aj členov pro-potratových organizácií „Catholics for a Free Choice“ a „Planned Parenthood“, slobodomurárskych organizácií a schizmatického Bratstva sv. Pia X. –zg-
Modlitba a veda pomáhajú uľaviť bolesti
Vatikán, 16.10.2006 (Zenit) 0089 – „Modlitba a veda sú dve zbližujúce sa sily pri uľavovaní ľudského utrpenia,“ vyhlásil pápež Benedikt XVI. pri príležitosti výročia diela pátra Pia z Pieltrelciny. V sobotu 14. októbra sa v Taliansku slávilo 50. výročie jeho Domu úľavy v utrpení, jednej z najvýznamnejších nemocníc v krajine. Na Námestí sv. Petra sa Svätý Otec stretol s účastníkmi púte diel pátra Pia a diecézy Manfredonia-Vieste-San Giovanni Rotondo, vedenej miestnym biskupom. Na púti do Ríma sa zúčastnilo 30 000 ľudí, medzi nimi menší bratia kapucíni zo svätyne a z provincie, modlitebné skupiny pátra Pia, riaditelia a zdravotnícky personál Domova úľavy v utrpení. Benedikt XVI. pútnikom ďalej povedal: „Všetci spoločne tvoríte duchovnú rodinu, pretože sa považujete za deti pátra Pia, ´jednoduchého muža´, ´úbohého brata´, ako zvykol o sebe hovoriť ten, ktorému Boh zveril večné posolstvo svojej Lásky ukrižovanej za celé ľudstvo.“
„Zo zapáleného srdca pátra Pia plného lásky vznikol Domov úľavy v utrpení a už jeho samotný názov ukazuje inšpirujúcu myšlienku, z ktorej vyvrel program, ktorý sa usiluje plniť. Páter Pio ho chcel nazvať domovom, aby sa v ňom chorý človek cítil dobre, prijatý v rodinnej atmosfére a aby v tomto domove našiel úľavu vo svojom utrpení ... úľavu vďaka dvom k sebe sa približujúcim silám – modlitbe a vede.
Viera v Boha a vedecký výskum spolupracujú s rovnakým cieľom, ktorý možno najlepšie vyjadriť slovami samého Ježiša: ´aby mali život a aby ho mali v hojnosti´. Boh je život a on chce, aby človek bol uzdravený z každej choroby tela i ducha. Preto sa Ježiš neúnavne staral o chorých a ich uzdravovaním hlásal Božie kráľovstvo, ktoré už prišlo.“
Benedikt XVI. potom opísal modlitbu ako duchovný prvok celého diela pátra Pia a dodal: „Je to duchovná sila, ktorá hýbe všetkým a orientuje všetko podľa poriadku lásky, ktorou je sám Boh – pretože Boh je láska.“
Páter Pio (1887-1968) bol vysvätený za kňaza v roku 1910. V septembri toho istého roku ho poslali do kláštora San Giovanni Rotondo, kde zostal do smrti. Za svätého bol vyhlásený v roku 2002.
San Giovanni Rotondo navštevuje každoročne viac ako 7 miliónov pútnikov. Modlitbové skupiny pátra Pia, ktorých je na svete 3000, zlučujú milióny ľudí. Aj Domov úľavy v utrpení zostáva úzko spätý s týmto známym svätcom. -zg-
Rakúsky vedec: Ruženec dokáže liečiť aj závislosti
Viedeň, 1.8.2006 (kath.net) 0020 – Istý rakúsky lekár odporúča modlitbu ruženca. Ale je v tom samozrejme oveľa viac. Kto chce opäť nadviazať spojenie s Bohom, musí to skúsiť. Ten, kto sa modlí ružence aspoň tu a tam, vie, že ruženec má aj upokojujúce vedľajšie účinky. Na to sa teraz upozornila aj medicína. Viedenský sociálny vedec lekár Michael Kunze z Inštitútu pre výskum nikotínu vo Viedni, navrhuje ruženec ako účinný prostriedok napríklad aj na odvyknutie si od fajčenia.
„Znie to možno zvláštne, ale modlitba ruženca je skutočne výborné cvičenie na uvoľnenie,“ povedal Kunze podľa správy News. „Je potrebné sa sústrediť a tak človek zabudne na závislosti.“
Ruženec však samozrejme dokáže oveľa viac. Je to prastará forma modlitby, ktorá je stručným evanjeliom. Preberá dôležité úseky kresťanskej viery. Táto modlitba je meditatívna, pozýva na zamyslenie. Ten, kto si teda doteraz nevytvoril takúto zónu bez stresov a chce si obnoviť spojenie s Bohom, mal by sa chytiť perličiek ruženca. –zana-
Lekári varujú deti pred televíziou
Zürich, 29.11.2006 (Kath.net) 00142 – Mladiství diváci by nemali sedieť pred televízorom viac ako hodinu denne. Vyhlásili to švajčiarski detskí lekári podľa správy vo švajčiarskych novinách „Neue Zürcher Zeitung“. Odborníci sa o tom ešte dohadujú, no pre Spoločnosť švajčiarskych detských lekárov o tom už nie sú pochybnosti.
„Nad sedem hodín konzumácie televíznych programov škodí telesnému i psychickému vývoju detí,“ varujú lekári v novom vydaní svojho časopisu, ktorý zdarma dostávajú rodičia pri narodení dieťaťa. Tento „Švajčiarsky časopis zdravia“ financuje zdravotná poisťovňa, má teda oficiálny charakter a dobré meno aj v odborných kruhoch.
„Do tretieho roku života by deti nemali pozerať televíziu vôbec,“ povedala ženevská detská lekárka Nicole Pellaudová, ktorá spolu s dvomi nemeckými kolegami časopis rediguje. V USA v súčasnosti vyvoláva rozruch štúdia, ktorá považuje pozeranie televízie malými deťmi za príčinu vzrastu autizmu u detí. –zg-
Desať téz k prenasledovaniu kresťanov
Fulda, 5.10.2006 (Kath.net) 0077 – Čo odlišuje kresťanských mučeníkov od moslimských fanatikov? Prečo dnes potrebuje Západ kresťanov s odvahou vyznavačov? A prečo bude vždy prenasledovanie kresťanov? Nemecký politológ Andreas Püttmann odpovedal na pálčivé otázky našej doby v prednáške na kongrese „Radosť z viery“ v nemeckej Fulde.
Moja viera nie je predajná – desať téz k prenasledovaniu kresťanov:
• Ježišov život ako predobraz prenasledovania a mučeníctva
Prenasledovanie a mučeníctvo pre vieru patria od zrodu kresťanstva k jeho základnej dimenzii. Ježiš sám bol prenasledovaný a to od najútlejšieho detstva. V rodnom Nazarete ho neskôr chceli zhodiť z vrchu (Lk 4,29). Jeho neohrozené a niekedy pranierujúce reči vyvolali najmä u náboženských predstaviteľov odpor a zlosť a hľadali možnosť ako ho zabiť (Mk 14,1). Ježiš Kristus je teda sám predobrazom kresťanského mučeníka.
• Prenasledovanie ako normálny prípad kresťanskej existencie vo svete
V Jánovom evanjeliu (15,20) Ježiš učeníkom predpovedá: „Otrok nie je väčší od Pána. Keď mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať.“ Ježiš svojich varuje: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom.(Mt 10,16ff). Podobne čítame u Lukáša (21,12).
A tak sa aj stalo. Peter a apoštolovia predvolaní pred veľradu však neohrozene vyslovujú „základnú formulu kresťanskej slobody jednotlivca“: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí,“ (Sk 5,29).
Joaquín Alliende, duchovný vodca nemeckej nadácie Kirche in Not nedávno pripomenul, že prenasledovanie biblicko-historicky nie je výnimkou, ale treba ho považovať za normálny prípad kresťanskej existencie: „Diabol existuje a neúnavne ďalej bojuje proti Kristovi a jeho učeníkom. Keď Cirkev zostáva verná svojmu Ženíchovi Ježišovi, tak niet divu, že ju prenasledujú. Prekvapujúcejšie a obavy vzbudzujúce by bolo, keby nebola prenasledovaná a keby jej tlieskali mocní tohto sveta, ktorí dnes majú privilegovanú hlásnu trúbu v masmédiách.“ Inak vyjadrené: Cirkev, ktorá nikoho neruší, ktorá v sekularizovanej verejnosti už nenaráža na odpor, sa musí pýtať samej seba, čo urobila nesprávne. Ideálny obraz biskupa teda nie je populistický typ starostu, ale kritizovaný narušiteľ pohodlného konsenzu a morálnej otupenosti.
• Teologický rozmer prenasledovania
Ježiš sľubuje: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,11ff). Pretože: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach (Mt 10,32). Tam sa svedkovia krvi pripočítajú k tým, ktorí podľa Zjavenia sv. Jána (7, 14-17) stoja pred Božím trónom.
Zakladateľ Kirche in Not páter Werenfried van Straaten nazval prenasledovaných kresťanov „elitou Cirkvi“ a dodal: „Utrpenie mučeníkov prospieva všetkým. Preto je vysokým vyznamenaním pre Ježišovo meno byť potupovaný, byť spojený s trpiacim Pánom a mať účasť na jeho vykupiteľskom diele.“
Ani Ježiš nás nevykúpil slovami a skutkami, ale svojím utrpením, ako zdôraznil pápež Benedikt XVI. v liste ťažko chorému biskupovi, ktorý desaťročia odvážne čelil nepriateľstvu a pokračoval: „Keď ťa Pán teraz tiež zoberie na Olivovú horu, vedz, že si preto tak hlboko obklopený jeho láskou a prijatím svojho utrpenia smieš dopĺňať, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu.“
Aj všetci prenasledovaní kresťania dopĺňajú podľa Pavla (Kol 1,24) – na svojom tele, „čo chýba Kristovmu utrpeniu“. A tam, kde trpia agresiami ohrozujúcimi život, nech ich posilňujú Kristove slová: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo a potom už nemajú čo robiť,“ (Lk 12,5).
• Prenasledovanie kresťanov a láska k blížnemu
Kresťanský odpor vo viere až k položeniu života predstavuje aj istú formu služby blížnemu a verejnému blahu. Upútava pohľad blížnych na poslednú pravdu a poslednú skutočnosť. Je znamením absolútnosti Boha a tým aj potrebnou odpoveďou na relativizmus. Spisy mučeníkov, ktoré Cirkev tak starostlivo uchováva, sú podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „krvou písané archívy pravdy“.
Už Tertulián označuje mučeníctvo ako „semeno nových kresťanov“, ktorým vo viere pevní vyznavači ukazujú iným cestu k pravde a tým ju otvárajú k životu v plnosti. A tým, ktorých viera sa stala vlažnou, sa prenasledovaní stávajú živou katechézou „toho, že byť kresťanom znamená viac, ako slušne žiť na zemi. Svojím životom nám hovoria, že viera je vecou na život a na smrť“.
Napriek tomu kresťan nehľadá mučeníctvo, ako to dnes krvavo demonštrujú mnohí moslimskí fanatici, a už vôbec nie na úkor iných. Kresťanský mučeník je opakom samovražedného atentátnika, ktorý z nenávisti usmrcuje a umiera a nevinných strháva so sebou do smrti. Kresťanské mučeníctvo je extrémnym prípadom lásky.
„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov (Jn 15,13). Pavol zdôrazňuje: „...a keby som obetoval svoje telo ... a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo (1 Kor 13,3). Kresťanské mučeníctvo je predovšetkým najvyšším dôkazom lásky k Bohu, ale môže vzrásť aj z lásky k blížnemu.
Páter Maximilián Kolbe sa nemal vzdať svojej viery, či Boha. Odovzdal svoj život dobrovoľne za otca rodiny, ale Bohom bol na to zrejme dosť dobre pripravený. Mučeníctvo nie je čisto ľudské dielo, ale pripisujeme ho Božej milosti. V Liste Filipanom (1,29) Pavol zdôrazňuje: „Veď vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť za neho ...“
Nadľudská je aj láska, ktorú prenasledovaným kresťanom vzhľadom na ich mučiteľov Kristus káže a sám žije: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,44). Tak mučeníci Cirkvi pri zomieraní svojim vrahom odpúšťali. V Štefanovej modlitbe „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60) sa opäť ozýva Ježišova prosba na Golgote: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34).
Láska k nepriateľom sa však má preukazovať už dlho pred mučeníctvom a to tým, že kresťania nebudú odporovať svojmu utláčaniu zlostne, zatrpknuto a škrípajúc zubami, ale majú s nádejou, mierne a rozumne argumentovať. Ježiš sa od sluhu veľkňaza nenechal jednoducho biť, ani neudrel naspäť, ale svojho mučiteľa volal k zodpovednosti: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?! (Jn 18,23)
• Cnosti odporu veriacich za prenasledovania
Už za čias Rimanov varovali biskupi veriacich pred tým, aby sa sami na vlastnú päsť usilovali o mučeníctvo a nárokovali si pri tom Božiu vôľu. Pre ľudskú slabosť by bolo nemúdre a pre hodnotu každého ľudského života nemorálne vydávať sa ľahkomyseľne alebo s bezhlavou odvahou do nebezpečenstva života. Väčšina mučeníkov mala rozhodne zdravý strach pred osudom, ktorý v normálnom prípade presahuje ľudské sily. Mnohí v poslednej chvíli odpadli. Z hľadiska etiky cností potrebuje preto odvaha vo vydávaní svedectva kardinálne cnosti múdrosti, spravodlivosti a miernosti, aby sa to nezvrhlo na bezhlavosť. „Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,16).
K tejto múdrosti patrí aj triezva kalkulácia pomeru síl a svedomité zváženie všetkých následkov. V kresťanskej náuke o oprávnenom odpore proti nespravodlivej štátnej moci sa kladú prísne podmienky nasadenia zbraní: „Okrem vedomia vážneho a trvalého porušovania základných ľudských práv je potrebné zvážiť ešte ďalšie možností: vyčerpať všetky ostatné pomocné prostriedky, vyhnúť sa ešte horšiemu neporiadku ako následku, vyhliadka na úspech a nedostatok rozumných alternatív.
Tam, kde sú dnes kresťania prenasledovaní, nemá ozbrojený odpor takmer nikdy vyhliadky na úspech, pretože ide o menšiny. Preto musí byť pravidlom kresťanskej reakcie na utláčanie náboženskej slobody alebo zločiny voči ľudskosti duchovný odpor – vyznávanie svetonázorovej odlišnosti, odmietanie spolupráce, pomoc obetiam, modlitba za prenasledovaných a prenasledovateľov. Obeť života sa obmedzuje iba na extrémne prípady.
Kresťania môžu prispievať k tomu, aby nespravodlivosť a prenasledovanie vôbec nevznikli tým, že budú, pokiaľ je to možné, žiť svoju vieru misionársky a prevezmú vedúce úlohy v rôznych oblastiach, aby odpor voči tomu dať Bohu, čo je Božie vôbec nenastal.
Publicista Johannes Gross varuje pred „kresťanstvom posadnutým katakombami“, ktoré zo zlej situácie zmenšujúcej sa Cirkvi konštruuje ideál „malej, ale hodnotnej“ kontrastnej spoločnosti, ktorá prenecháva ústavný štát ako ponuku a úlohu nekresťanským silám. Lenivosť a zbabelosť vo vyznávaní viery, ako aj neochota a neschopnosť v tejto oblasti nás vedú dlhodobo do pozície menšiny, v ktorej sa sloboda vyznania dostáva ľahšie do nebezpečenstva, spočiatku spoločensky a neskôr aj právne. Čím viac občanov s občianskou odvahou Cirkev dnes bude mať, tým menej hrdinov bude zajtra potrebovať.
• Prenasledovanie kresťanov v súčasnosti
Práve 20. storočie, ktoré nastúpilo s ideálmi humanizmu, ľudských práv a demokracie, prinieslo ideológie, ktoré slobodu vyznania často úplne odstránili a zaviedli najväčšie prenasledovanie kresťanov od čias cisárov Nera a Diokleciána. Desaťtisíce duchovných a laikov zmizli v koncentračných táboroch a gulagoch, milióny boli prenasledované a diskriminované.
Mapa prenasledovania obsahuje vyše 40 štátov najmä severnej Afriky, Orientu a juhovýchodnej Ázie, medzi nimi rozpínajúca sa svetová veľmoc Čína a najväčšia demokracia sveta India. Od pádu komunistického impéria tu dominuje iné nebezpečenstvo pre slobodu Cirkvi a život jej veriacich: islamský fundamentalizmus, integralizmus a islamský terorizmus.
Bonský žurnalista Reinhard Backes v roku 2005 v knihe „Budú vás nenávidieť – prenasledovanie kresťanov dnes“ podáva dobrý prehľad o situácii prenasledovanej Cirkvi pod polmesiacom, pod kosákom a kladivom a v oblasti stretu záujmov a pritom spája politické a nábožensko-kultúrne analýzy so zaujímavými opismi jednotlivých prípadov.
Nemecká televízia vysielala nedávno otrasnú správu o prenasledovaní kresťanov v Palestíne, Egypte a Indonézii, pričom boli v popredí každodenné prípady násilia, ktoré sa sotva dostanú do médií - od hanobenia hrobov až po pouličné boje a vraždy. Vo Svätej zemi sa situácia kresťanov v nepriateľskej klíme agresívneho islamizmu stále viac zostruje. Predtým sa každý piaty obyvateľ hlásil ku kresťanstvu, dnes je to už iba každý päťdesiaty.
• Solidarita s prenasledovanými sestrami a bratmi
„Za všetkých čias jej dejín sa Cirkev venovala s mimoriadnou pozornosťou, s veľkou starosťou a so zvláštnou láskou tým, ktorí v mene Krista trpia,“ zdôraznil pápež Ján Pavol II. v auguste 1983 v Lurdoch. Biblickými vzormi zostávajú plačúce ženy Jeruzalema, Veronika, Šimon Cyrenejský a Mária.
Páter Werenfried nás upomína: „Táto služba spolucítenia pohľadom povzbudenia, kusom chleba, olejom a vínom do bolestivých rán ... táto veľká služba lásky je vašou čestnou dlžobou voči prenasledovanej Cirkvi, ktorá je Kristus. Všetky vaše dary pre prenasledovaných bratov sa s neomylnou istotou dostanú do Ježišových rúk. V Prvom liste Korinťanom sa píše: „Ak teda trpí jeden úd, trpia s ním v tele všetky údy (1 Kor 12,26), teda celé Kristovo telo. Ale ako vyzerá realita? Solidarita s kresťanmi prenasledovanými komunistickou diktatúrou bola v západných blahobytných spoločnostiach a cirkvách veľmi vlažná.
Obžaloby proti mocnárom v Československu, Rumunsku alebo v NDR rušili „politiku uvoľňovania napätia“. Modlitby, akcie pomoci, demonštrácie alebo politické iniciatívy realizovali iba angažované menšiny. Medzi pomocníkmi bratom za železnou oponou boli konzervatívni kresťania viac angažovaní ako tzv. pokrokové či liberálne sily. Tieto poklonkovali radšej marxisticky inšpirovaným teológiám oslobodenia v Južnej Amerike. Kresťanom trpiacim reálnym marxizmom hneď za hranicami nevenovali veľkú pozornosť. Túto históriu ideologicky podmieneného zlyhania treba ešte historicko-morálne spracovať.
• Nadácia Kirche in Not
Hlavným aktérom pomoci prenasledovaným kresťanom je od roku 1947 nemecká medzinárodná katolícka nadácia Kirche in Not, ktorú založil holandský páter Werenfried van Straaten Má 17 národných sekcií a 600 000 darcov, ktorí pomáhajú vo viac ako 130 krajinách prenasledovaným, utláčaným či chudobným cirkvám. Nadácia doteraz nazbierala už tri miliardy eur na pastoračné projekty. Iba v Nemecku poskytne 55 000 darcov nadácii ročne asi 12,5 milióna eur. V roku 1999 iniciovala nadácia znovu zavedenie každoročného Dňa modlitieb za prenasledovanú cirkev, ku ktorému nemeckí biskupi vyzývali do roku 1994.
• Kresťania ako prenasledovatelia a obhajcovia náboženskej slobody
Väčšiu pozornosť ako prenasledovaní kresťania našli v médiách kresťania ako prenasledovatelia. Po 300-ročnom prenasledovaní v Rímskej ríši s desiatimi vlnami krutého prenasledovania – heroickom období Cirkvi - podľahli kresťania neskôr pokušeniu tam, kde mali moc a sami sa správali netolerantne a vyvíjali nátlak na inovercov, vyháňali ich či zabíjali. Temné kapitoly tu boli napríklad kolonizácia „Nového sveta“, náboženské vojny 16. a 17. storočia a antijudaizmus, pričom sa neoddeliteľne miešali politické, ekonomické a náboženské motívy. V každom prípade tu boli kresťania zlým príkladom, čo dodnes zaťažuje vierohodnosť Cirkvi, hoci sa k týmto zločinom v mene Ježiša postavila sebakriticky ako vyznaním viny v Svätom roku 2000.
Dnes Cirkev vystupuje presvedčivo za náboženskú slobodu a nárokuje si ju. Na konferencii o Záverečných aktoch z Helsínk v roku 1988 Vatikán menoval desať práv, ktoré štát musí rešpektovať a obhajovať: právo rodičov odovzdávať deťom vieru, rešpektovanie náboženského presvedčenia vo svetskom školstve, právo človeka na individuálnu alebo skupinovú náboženskú výchovu, právo každého náboženského spoločenstva vychovávať kňazov vo vlastných inštitúciách, právo náboženských spoločenstiev na bohoslužby v príslušných budovách, právo na otvorenú výmenu náboženských informácií a nadobúdanie literatúry, právo zriaďovať médiá na náboženské účely a mať prístup k iným médiám, právo zhromažďovať sa vrátane pútnických ciest doma i v zahraničí, právo na rovnoprávne zaobchádzanie bez diskriminácie v hospodárskej, spoločenskej a kultúrnej oblasti, právo každého náboženského spoločenstva organizovať sa podľa vlastného uváženia.
• Rastúca „kristofóbia“ na odkresťančenom Západe?
Aj v „slobodných“ spoločnostiach Západu s ich zaručenou náboženskou slobodou existujú jemné formy boja proti kresťanom a proti Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. preto v Lurdoch v roku 1983 vyzval k tomu, aby sme popri usmrcovaní, väzení, deportáciách a vyhnanstve neprehliadali ani „rafinované tresty“, ako spoločenská diskriminácia, alebo jemné obmedzovanie slobody, ktoré môžu znamenať „istý druh občianskej smrti“, ako aj „ materialistickú či nábožensky ľahostajnú klímu, ktorá dusí všetky duchovné snahy“. Veriacim to môže ubrať veľa odvahy pri tom, aby si „zachovali jasný pohľad, aby zostali verní a aby dobre využili svoju slobodu“.
Aj za nich sa treba modliť. „Bojte sa toho“ – hovorí Ježiš – „ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28). V súvislosti s bránením spomenutiu Boha v návrhu Európskej ústavy a neúspešným kandidovaním talianskeho ministra Rocca Buttiglioneho za komisára EÚ americký židovský učenec a právnik Joseph Weiler hovorí o rastúcej „kristofóbii“ v Európe. Keby bol Buttiglione Žid, nikto by mu nekládol tie inkvizítorské otázky, ktorých zodpovedanie ho údajne diskvalifikovali pre tento úrad.
Aj iní pozorovatelia ako veľký francúzsky politológ René Rémond spoznávajú v Európe protikresťanskú tendenciu. V reakcii na to nedávno vo Viedni založili „Európsku pozorovateľňu kristofóbie a netolerancie“.
Tam, kde kresťanov stále viac vytláčajú z verejného života a kde sú kresťanské zásady ako právo na život od jeho počiatku síce právne zaručené, ale de facto strácajú platnosť, kladie si každý veriaci otázku vo svedomí, aké materiálne nevýhody a spoločenské ponižovanie je ochotný vytrpieť. Takéto obete by mohli padnúť ľahšie pri pohľade na prenasledovaných kresťanov. Ich odpor sa živí duchovnou silou, ktorú dnes nutne potrebujeme. Známy predstaviteľ vietnamskej mučeníckej cirkvi s dlhým životným utrpením, ktorý v roku 2000 ako prvý človek z Ázie viedol pápežské exercície, vyjadril svoju vernosť Kristovi jednou vetou, ktorú by si mali pohodlní bežní kresťania vyvesiť na stenu: „Moja viera nebola predajná. Za nijakú cenu som ju nemohol odložiť a to je aj cena šťastného života.“ (Kardinál Francois-Xavier Nguyen Van Thuan). –zg-
Paralely medzi EÚ a ZSSR ???
Brusel , Paul Belien 0119 – Bývalý ruský disident Vladimír Bukovský (63) vyjadril obavy z toho, že Európska únia je na najlepšej ceste stať sa novým Sovietskym zväzom. Vo svojej prednáške začiatkom novembra v Bruseli označil EÚ ako „monštrum“ ktoré musí byť zničené, čím skôr tým lepšie, než z neho vyrastie „dospelý“ totalitný štát. Bukovský sa odvoláva na dôveryhodné tajné sovietske dokumenty, ktoré mal možnosť čítať v roku 1992. Tieto dokumenty svedčia o úsilí premeniť Európsku úniu na socialistickú organizáciu. Vladimír Bukovský poskytol pri tejto príležitosti rozhovor Paulovi Belienovi:
P. Belien: Ste známy sovietsky disident a teraz sa usilujete ukázať paralely medzi Európskou úniou a Sovietskym zväzom. Môžete to vysvetliť?
V. Bukovský: Mám na mysli štruktúry, isté vnucované ideológie, plány, vedenie, nevyhnutné rozširovanie, vymazávanie národov, čo bolo aj účelom ZSSR. Väčšina ľudí to nechápe. Nerozumejú tomu, pretože sme vyrastali v ZSSR, kde nás na školách a univerzitách učili sovietsku ideológiu. Posledným cieľom ZSSR bolo vytvoriť novú historickú entitu – sovietsky ľud na celom svete. To isté platí dnes aj o EÚ. Snažia sa vytvoriť nový ľud. Hovoria tomu „Európania“, nech už to znamená čokoľvek. Podľa komunistickej doktríny, rovnako ako podľa mnohých socialistických foriem myslenia, je štát, národný štát, odsúdený k zániku. V Rusku však došlo k opaku. Namiesto toho, aby zanikol štát, stal sa sovietsky štát veľmi mocný a národy v ňom boli potierané. Keď došlo ku kolapsu Sovietskeho zväzu, vybuchol v potlačovaných národoch taký pocit národného uvedomenia, až sa zdalo, že rozbijú krajinu.
P. Belien: Myslíte si, že niečo podobné sa môže stať, až Európska únia skolabuje?
V. Bukovský: Samozrejme. Na prameň môžete tlačiť iba do istej miery, pričom každá ľudská duša je veľmi húževnatá. Môžete na ňu tlačiť, tlačiť, ale nezabúdajte, že stále naberá silu, aby sa vzchopila. Je ako prameň, ktorý sa chystá vytrysknúť.
P. Belien: Ale všetky krajiny, ktoré vstúpili do Európskej únie, tak urobili dobrovoľne.
V. Bukovský: Nie, nie je tomu tak, Pozrite sa na Dánsko, ktoré dvakrát odmietlo Maastrichtskú zmluvu. Pozrite sa na Írsko, ktoré odmietlo zmluvu z Nice. Pozrite sa na ďalšie krajiny pod akým veľkým tlakom sa nachádzajú. Je to temer vydieranie. Švajčiarsko bolo prinútené hlasovať päťkrát v referende. Päťkrát to zamietli, ale kto vie, čo sa stane po šiesty, po siedmy raz. Je to stále to isté. Trik pre hlupákov. Ľudia tak dlho hlasujú v referendách, dokiaľ neodhlasujú to, čo sa požaduje. Potom sa už nehlasuje. Prečo nie? Hlasujme ďalej. Európska únie je tým, čo Američania nazývajú „shotgun marriage“ – sobáš pod tlakom zbrane.
P. Belien: Čo majú podľa vás robiť mladí ľudia v Európskej únii? Mali by sa sústrediť na demokratizáciu ich inštitúcií, alebo s nimi nadobro skoncovať?
V. Bukovský: Myslím si, že Európska únia, rovnako ako Sovietsky zväz, nemôže byť demokratizovaná. Gorbačov sa o to pokúšal a pohorel. Takéto štruktúry nemôžu byť demokratizované.
P. Belien: Máme ale Európsky parlament, ktorý volia ľudia.
V. Bukovský: Európsky parlament je volený na základe pomerného zastúpenia, ktoré nie je skutočným zastúpením. A o čom vôbec rozhoduje? O obsahu tuku v jogurte a podobných veciach. Je to smiešne. Pripomína Najvyšší soviet. Priemerný poslanec Európskeho parlamentu môže v snemovni hovoriť šesť minút za rok! To nie je nijaký skutočný parlament. –zg-
–––––––––––––––––––––––––––––––-–––––––––-
Prednáška Vladimíra Bukovského vo formáte MP3:
http://brusselsjournal.com/system/files?file=bukovsky-speech.mp3
Zdroj: http://cz.altermedia.info/ze-zahranci/vladimir-bukovsky-o-eussr 2518.html#more-2518
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Modlitba z Amsterdamu sa mení
Amsterdam, 5.12.2006 (Kath.net) 0166 – Katolícka cirkev zmenila mariánsku modlitbu, ktorá pochádza z mariánskych zjavení v Amsterdame. Modlitba bola schválená so zmenou v texte:
Namiesto textu „Matka všetkých národov, ktorá kedysi bola Máriou“ uvádza sa v upravenej verzii : „Matka všetkých národov, blahoslavená Panna Mária“.
Biskup Joseph Maria Punt z Harlem-Amsterdamu tieto mariánske zjavenia 31. mája 2002 formálne potvrdil. Vatikánska kongregácia v roku 2005 v liste zavrhla označenie „Matka všetkých národov, ktorá kedysi bola Máriou“. Po porade s miestnym biskupom a Kongregáciou pre náuku viery bola teraz schválená upravená verzia modlitby. –zg-
Páter Cantalamessa poputuje do Medžugorja
Medžugorje, 6.12.2006 (Kath.net) 0150 – Oficiálny pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa poputuje v budúcom roku do Medžugorja a v júli tam bude viesť kňazské exercície.
12. medzinárodný seminár pre kňazov sa bude konať v dňoch 2. až 7. júla 2007 a iste privábi do hercegovinského pútnického miesta mnoho kňazov . Téma exercícií znie: „S Máriou v očakávaní Ducha Svätého“.
Páter kapucín Cantalamessa je oficiálnym apoštolským kazateľom Vatikánu od roku 1980 a každý rok v Advente a v Pôstnom období má duchovné prednášky pre pápeža a členov Rímskej kúrie.
Prihlášky na toto podujatie možno poslať na adresu:
seminar.marija@medjugorje.hr na meno Marija Dugandžič. –zg-
Snehový zázrak pri tropickej horúčave
Rím, 6.8.2006 (Kipa) 0026 – Rimania prežívajú svoj tradičný snehový zázrak každý rok nostalgiou. Pri 38 stupňov v tieni a tropickej vlhkosti vzduchu už iba myšlienka na nečakané ochladenie pôsobí sugestívne. A to tým viac, že okolo letného sneženia sa rozvíja jedna z najpohnutejších legiend antického Ríma. A tento príbeh sa v súčasnosti zviditeľňuje na historickom mieste modernými show-efektmi, hudbou Händla a umelým snehom.
Niekoľko rokov po tom, čo cisár Konštantín prijal kresťanstvo, prisľúbili nábožný bezdetný patricij Ján a jeho žena, že zanechajú svoj majetok Cirkvi. V horúcom 5. augustovom dni roku 335 sa im vo sne zjavila Božia Matka a vyzvala ich, aby na tom mieste, kde sa ráno objaví sneh, postavili Boží chrám. Podobný sen mal pápež Liberius. A hľa, na ďalšie ráno ležala na Eskvilíne, jednom zo siedmych vŕškov Ríma, ľahká snehová pokrývka.
Ján splnil sľub a pápež Liberius na tomto mieste postavil chrám zasvätený Panne Márii, a dostal názov Basilica Liberiana. Dnes je známa ako Bazilika Santa Maria Maggiore a je najväčším mariánskym chrámom Ríma a možno aj najkrajšou zo štyroch veľkých pápežských bazilík. Tu sa nachádzajú najstaršie chrámové mozaiky Ríma, strop je zdobený prvým zlatom, ktoré prišlo do Európy po objavení Ameriky. Uctieva sa tu najdôležitejšia mariánska ikona Ríma – Salus Populi Romani a pod oltárom sa uchovávajú relikvie jasličiek z Betlehema.
Starú legendu si dnes už nemožno od „rímskeho leta“ odmyslieť. Ale aby sme si predstavili vtedajšie padanie snehu, na to nám dôvera v zázraky prírody pomôže iba málo. Už 23 rokov inscenuje talianska metropola 5. augusta okolo baziliky show pozostávajúcu z barokovej hudby a meditácií. Zo svetelnými a laserovými efektmi. Temnú fasádu ožarujú červenými, zelenými, modrými či fialovými hviezdicovými kruhmi. A sonórny hlas rozpráva príbeh spred 1670 rokov. Desaťtisíce divákov sledujú predstavenie uprostred stredozemného leta, ktoré o polnoci vyvrcholí do „zázraku“ – snehové kanóny vystreľujú zo striech okolitých palácov a balkónov bielu penu na nočnú oblohu, čo vyvoláva ilúziu snehových vločiek.
Významnejšie ako táto show je samozrejme liturgický variant starého sviatku. Modlitebnou novénou a kázňami kardinálov Rímskej kúrie po niekoľko dní, sa veriaci pripravujú na slávnosť založenia chrámu a sviatok patrónky Santa Maria Maggiore. Vyvrcholením je pontifikálna svätá omša, ktorú slávi kardinál - arcikňaz baziliky. A na spomienku na snehový zázrak sa na veriacich počas omše z klenby chrámu sypú ružové púčiky. – zg-
Potná šatka Veroniky a talianske pútnické miesto Manoppello
Rím , 12.5.2006 (Zenit) 003 – Túžba veriacich všetkých čias sa v Žalme 27, 8 vkladá do týchto slov: „Hľadajte moju tvár!“ V Jánovom evanjeliu prosí apoštol Filip Pána: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14,8). – „Kto vidí mňa vidí Otca,“ odpovedá mu Ježiš.
Rané kresťanské umenie nás obdarovalo mnohými znázorneniami Dobrého pastiera a ikonografia už po stáročia píše rysy toho, ktorého veriaci jednomyseľne označujú ako najkrajšieho človeka, aký kedy na tejto Zemi žil. Hlboké a dojemné svedectvo toho ponúkla výstava Tváre Ježiša – (Obraz Krista od antickej doby po súčasnosť) v kolínskom múzeu Wallrafa-Richartza.
80 exponátov vystavených pri príležitosti Svetových dní mládeže 2005 ukázalo, že potná šatka svätej Veroniky sa už od doby stredovekých majstrov až po Albrechta Dürera stala obľúbenou, inšpirujúcou predlohou.
Odkiaľ pochádza „pôvodný obraz“? Podľa legendy úplne vyčerpanému Božiemu Synovi nesúcemu kríž na ceste na Golgotu svätá Veronika podala šatku. Keď ju dostala od neho naspäť, rysovali sa na nej črty jeho tváre. Šatka sa stala „pravým obrazom“ Ježiša.
Potná Veronikina šatka teda pochádza z Ježišovej doby a podľa tzv. „Pilátových spisov“ Veronika samotná ju priniesla na uzdravenie vtedajšieho rímskeho cisára do Ríma. Podľa jednej verzie ju tam odovzdala pápežovi Klementovi, podľa inej sa šatka dostáva okolo roku 705 do vlastníctva Svätej stolice a uchováva sa ako jedna z najväčších relikvií v Chráme sv. Petra. A konečne - meno Veronika čítal Jean Mabillon (1632-1707) ako skomoleninu dvoch latinských slov „vera“ a „icon“ – „pravý obraz“.
O tom, čo sa s potnou šatkou stalo po roku 705, existujú rôzne vedecké výklady. Pre jedných sa roku 960 dostala do Konštantinopolu. Pri dobývaní tohto mesta roku 1204 ju údajne ukoristili križiaci a priniesli ju na Západ, kde zmizla. Podľa iných zdrojov bola táto šatka od stredoveku po renesanciu jedným z najpopulárnejších výstavných exponátov Ríma. Do roku 1506 ju pútnici navštevovali na konci každej púte. 300 rokov predtým, roku 1216 šatka s talianskym názvom „Volto Santo“ sa počas procesie údajne nevysvetliteľným spôsobom sama postavila na hlavu, a preto vtedajší pápež každému, kto sa pred touto relikviou pomodlil zvláštnu modlitbu, udelil desaťdňové odpustky. Katolícka cirkev uchováva potnú šatku svätej Veroniky teda vo Vatikáne, kde ju veriaci raz do roka, na Piatu pôstnu nedeľu, môžu v Chráme sv. Petra z určitej vzdialenosti niekoľko sekúnd obdivovať.
Nemecký kunsthistorik jezuita Heinrich Pfeiffer na Pápežskej univerzite Gregoriane predpokladá, že slávnu šatku odcudzili pri stavebných prácach na Chráme sv. Petra nad hrobom apoštola z tzv. Veronikinho stĺpa roku 1604. Vo svojich štúdiách uvádza, že cisterciánka menom Blandina ho upozornila na šatku v kapucínskom kláštore v dedinke
v Taliansku, kde sa dodnes uchováva a uctieva v akomsi druhu zlatej monštrancie. Na túto tému uverejnil viaceré štúdie. Roku 2000 tento kňaz a odborník na históriu umenia po prvý raz vyhlásil, že relikvia vo Vatikáne je falzifikát a pravá Veronikina šatka bola pred vyše 400 rokmi z Vatikánu ukradnutá a dnes sa
nachádza v Manoppele.
V októbri minulého roku uverejnil vatikánsky korešpondent denníka Die Welt Paul Badde knihu o tejto šatke, kde svoje výskumy oživuje aj osobným svedectvom viery. Toto dielo nanovo upozornilo na šatku v Manoppelle a tento rok 1. septembra chce púť na toto miesto vykonať dokonca aj prvý pápež v histórii Benedikt XVI.
Pre Paula Baddeho je táto Veronikina šatka „najvýznamnejšou relikviou kresťanstva“ a ukazuje „skutočnú tvár Ježiša“. Redaktor Rádia Vatikán, ktorý knihu recenzoval uvádza: „Ak má Paul Badde pravdu, ak je jeho objav skutočne ´pravou tvárou´ Vykupiteľa, tak je to revolučný objav, ktorý môže mnoho vecí postaviť úplne na hlavu. Môžem každému iba radiť, aby sa s nami vydal na napínavú expedíciu do ríše divov, nevysvetliteľných javov a hľadania.“
V decembri 2005 k tejto tematike vyšla ďalšia štúdia Kristova tvár . Rakúsky profesor páter Andreas Resch z Innsbrucku sa v nej pokúša dokázať mimoriadnu podobnosť medzi Turínskym plátnom a šatkou z Manoppella. Dochádza k výsledku, že obe zobrazenia Ježišovej tváre sú dokonale totožné a z historického hľadiska stoja na počiatku ikonografie. -zg-
Tri dni ruží v Manoppelle
Manoppello, 6.11.2006 (kath.net) 0114 – „Milý Bože, ty si prekonal všetky moje očakávania“, traduje sa ako posledná veta sv. Terézie z Lisieux na smrteľnej posteli. Jej relikvie prebývali tri dni vo svätyni v Manoppelle pri Svätej tvári. „Objaviteľka“ závoja s Ježišovu tvárou sr. Blandina Paschalis Schlömer zachytila exkluzívne pre Kath.net svoje dojmy z návštevy relikvií:
Je asi desať hodín dopoludnia. Po dojímavej poslednej svätej omši sa relikvie sv. Terezky opäť vynesú z Baziliky Svätej tváre v Manoppelle. Musíme sa rozlúčiť. Padne to ťažko. Sú za nami tri nezabudnuteľné dni. Je to ako sen. Návšteva Svätého Otca urobila na nás hlboký dojem a bola krásna, ale tieto dni boli ešte krajšie.
Zažili sme doslova druhý sviatok Svätej tváre! Začalo sa to malou procesiou na úvod. Kapela, prítomnosť starostu a mestskej rady, slávnostná svätá omša so zborom a slávnostnou homíliou. Cítili sme niečo odlišné, niečo nové. V chráme bolo mnoho ľudí, hoci bol Sviatok všetkých svätých, keď sú všetci na cestách, aby navštívili hroby blízkych a modlili sa za zomrelých. Účasť bola mimoriadna.
Sv. Terezka bola v popredí pred oltárnymi schodmi, tam, kde 6. augusta vždy stojí trón Svätej tváre. Kostol bol vyzdobený bielymi a ružovými ružami. Krajšie to už byť nemohlo.
Začalo sa mimoriadne trojdnie – sv. Terezky od Dieťaťa Ježiška a Svätej tváre. Malá Terezka dokázala to, že hneď po povýšení svätyne v Manoppelle na baziliku svojmu Pánovi v jeho svätyni preukázala úctu. Prišla v jubilejný rok, ako bolo minulý rok naplánované, keď ešte nikto nevedel, že príde Svätý Otec a že o tri týždne neskôr sa Kostol Svätej tváre povýši na pápežskú baziliku. Nikto z nás to nemohol tušiť. Sv. Terezka to možno vedela už vopred z neba a zariadila, aby tu bola v pravý čas. Jej veľká láska k Svätej tvári Pána čakala na tento deň. Prišla ako malá kráľovná. Privítala ju rezká kapela.
V bazilike však zavládla atmosféra hlbokej tichej modlitby. Bolo to tiché vyžarovanie jej veľkej lásky k Pánovi – a aj k tým, čo sú jeho k nej. Všetci tým boli zasiahnutí. Počúvali sme jej slová, epizódy a udalosti z jej krátkeho, ale predsa bohatého života, modlitby a spevy so slovami z jej pera.
Sv. Terézia je učiteľka Cirkvi. Predstavili a interpretovali nám jej učenie. Veľká rozhodnosť jej srdca bez výhrad sa odovzdať božskej láske a milosrdenstvu a svoj život z lásky k Ježišovi Kristovi ako vzácny kalich s krizmovým olejom rozbiť a rozdávať, dojímala srdcia. Ako bolo možné dospieť k takej vyhni lásky?
Jej veľkým vzorom bola Mária Magdaléna. Ale ona chcela ešte viac, chcela Ježiša milovať, ako ho ešte nikto nemiloval. „Chcela si dovoliť priveľa?“ opýtal sa farár. „Nie, ale Terézia bola skutočne nesmierne odvážna vo svojej dôvere a láske k Pánovi.“ Neustále čítala v evanjeliu a v Ježišovej Svätej tvári, ako ju poznala z obrazu Veroniky z Tours vo Francúzsku, ktorý bol kópiou Veroniky uctievanej v 19. storočí v Ríme. Úcta k Svätej tvári sa vo Francúzsku šírila ešte predtým, ako vznikla prvá fotografia Turínskeho plátna. A tú urobili presne rok po smrti sv. Terézie. Stalo sa to na jej príhovor? Som o tom presvedčená.
Jej túžba Ježišovu tvár milovať, vidieť a neustále na ňu hľadieť bola taká veľká, že náš Pán ani inak nemohol, ako darovať Cirkvi znovuobjavenie tohto nesmierneho pokladu.
„Láska sa platí láskou,“ bola jedna z výpovedí Terézie. Tak ako sa ona nešetrila pre svojho Pána a Kráľa, tak on vylieval svoju milosť a milosrdenstvo na ňu.
Prácu na Turínskom plátne umožnila nová technika fotografie. Potom Pán daroval rôznym rehoľníčkam povolanie uctievania jeho Svätej tváre. K nim patrí aj sv. Faustýna Kowalska, ktorá je svojím posolstvom o Ježišovom milosrdenstve tak povediac ostatnou etapou zjavenia jeho skutočne milosrdnej tváre v závoji v Manoppelle.
Božie cesty sú tajomné a jeho diela všetky dobré. Malá Terezka od Dieťaťa Ježiša a od Svätej tváre nechcela byť v nebi nečinná. Chcela z neba ľudí pohnúť k milovaniu Boha. Nazývala to „rozsievanie ruží na zem“. Áno, ona to konala aj v Manoppelle: siala ruže lásky k Ježišovi, k jeho Svätej tvári.
„V srdci mojej Matky Cirkvi chcem byť láskou,“ napísala raz Terezka. Tu nám to dala pocítiť. Bola tu, celkom jednoducho, celkom mocne prítomná. Láska v hlbokej duchovnej forme celkom usmernená na Ježiša, no práve preto zahalila každého človeka. Prežili sme niečo z veľkého bohatstva jej mladého života a jej vášnivej oddanosti Pánovi.
„Milovať až po bláznovstvo, zomierať z lásky a pred láskou,“ boli výrazy, ktoré často používala už ako dieťa. Úplne istá, že ju Ježiš povolal, s láskou vyvolil, ale jej odpoveď bola jednoducho ohromujúca pre jej radikálnosť a rozhodnosť. Nikdy sa nevzdialila od zrakového kontaktu s Pánom, všetko v jej živote sa dialo pred jeho očami. Ako by nemala prísť do Manoppella, aby ho videla z tváre do tváre teraz, keď Svätý Otec uvoľnil cestu?
Ježiš je Ženích, to je jasné práve z obrazu na závoji. Jeho malá nevesta musela jednoducho byť tam, kde je jej Ženích a vzdať mu úctu, celú svoju lásku. Prežili sme sviatok. Bol to vrchol jubilejného roka. Vrúcny sviatok Svätej tváre! Vďaka Terezka! A vďaka tebe, Pane, za tvoje veľké milosrdenstvo! –zg-
Eucharistický zázrak v Amsterdame
Amsterdam , (Světlo) 52/2004 – 0059 – V marci roku 2005 oslávili amsterdamskí katolíci 660 výročie eucharistického zázraku, ktorý sa okrem iného pričinil o rozkvet mesta a o jeho blahobyt. V 14. storočí bol Amsterdam bezvýznamnou rybárskou dedinkou. Boli tu iba štyri ulice a niekoľko uličiek s rybárskymi domčekmi. V jedinej väčšej budove bývali rehoľné sestry.
Dňa 13. marca 1345 sa toto prosté miesto stalo známe v celom Holandsku a od tej doby bolo cieľom mnohých pútnikov, ktorí mu priniesli prácu a blahobyt. V ten deň zavolali kňaza k istému umierajúcemu rybárovi. Kňaz si vypočul jeho spoveď a podal mu sväté prijímanie. Sotva však kňaz odišiel, zachvátil chorého taký silný kašeľ, že došlo k zvracaniu. Jeho manželka uvidela v zvratkoch Hostiu, vzala ju a proste ju hodila do pece. Až keď na druhý deň vyberala z pece popol, si uvedomila, že sa správala k Hostii neúctivo. A náhle ju zbadala, ako sa vznáša neporušená a obklopená žiarou. Oheň Hostiu ani nespálil, ani neušpinil.
Hlboko otrasená padla na kolená a klaňala sa Hostii. Nedbala na žiaru, vzala Hostiu s najväčšou možnou úctou a položila ju na čistú rúšku do svojho bielizníka. Horúci popol ju nijako nepopálil. Vyhľadala rýchlo kňaza, ktorý zaopatroval jej muža a všetko mu povedala. Kňaz jej obozretne prikázal, aby o príhode s nikým nehovorila a odniesol svätú Hostiu do kostola. Na ďalší deň však našla vystrašená žena svätú Hostiu opäť vo svojom bielizníku. Teraz bolo kňazovi jasné, že ide o zjavný zázrak, ktorý nemožno ututlať, ale na väčšiu Božiu slávu a na posilnenie viery mnohých duší ho treba dať na známosť. Farár teda oznámil celú vec duchovným spolubratom a veriacim a čoskoro prúdili do Amsterdamu zástupy pútnikov a procesie so zástavami a horiacimi sviecami s modlitbami a spevmi, aby sa poklonili zázračnej Hostii v Kostole sv. Mikuláša v Amsterdame.
Cirkevná vrchnosť ihneď nariadila prísne vyšetrenie celého prípadu, ktoré trvalo niekoľko mesiacov. Nakoniec biskup v Utrechte v pastierskom liste oznámil, že táto mimoriadna udalosť sa zakladá úplne na pravde a preto povoľuje, aby sa o tomto zázraku, ktorý vykonal Boh, všade hovorilo.
Zbožní farníci Amsterdamu však ihneď rozhodli, že chudobné rybárovo obydlie zmenia na kaplnku. Ohnisko, v ktorom sa Hostia nachádzala, ponechali v kaplnke na jeho mieste.
O 100 rokov neskôr Boh vykonal nový zázrak a tým potvrdil predchádzajúci. 24. mája 1452 zachvátil celé mesto ničivý požiar, ktorému padlo za obeť takmer celé vtedajšie mesto. Počas požiaru sa niekoľko odvážnych mužov pokúšalo otvoriť svätostánok, v ktorom bola uchovávaná zázračná Hostia vo vzácnej monštrancii a chceli ju odniesť do bezpečia. Ale všetky ich nástroje zhoreli ako zápalky a muži sa museli dať na útek. No k nesmiernej radosti ťažko skúšaných katolíkov našli storočnú Hostiu nedotknutú v popole v neporušenej monštrancii s neporušeným závojom.
Procesie potom hojne navštevovali mesto až do roku 1578, kedy do mesta vtrhol ďalší požiar – kalvinizmus – a zakázal všetky katolícke zhromaždenia. Nikdy sa mu však nepodarilo vytrhnúť zo srdca Holanďanov úctu k zázračnej svätej Hostii. V roku 1645, na 300. výročie zázraku, napriek všetkému usporiadali slávnosť v plnom lesku.
Ani za krvavého obsadenia Holandska hitlerovskými vojakmi nechýbali katolíci, ktorí vykonali v tichej modlitbe tradičné zmierne procesie ku „svätyni“. Po druhej svetovej vojne katolícke procesie opäť obnovili a zúčastňuje sa ich predovšetkým veľký počet mužov. –zg-
Modlitba ruženca je silnejšia ako atómová bomba
0013 - Hirošima - toto meno bude v dejinách neustále spojené s totálnym zničením a nevýslovným utrpením po zhodení prvej atómovej bomby počas druhej svetovej vojny.
Bol august 1945, dve hodiny v noci. Z ostrova Tinian vyštartovalo lietadlo typu B 19 smerom k japonskej pevnine. Hirošima mala byť vymazaná zo zemského povrchu a tým mala byť zničená japonská vojnová moc. Otvory bombardéra sa rozovreli nad viac ako pol miliónovým mestom. Všetko sa odohrávalo podľa plánu. Bolo to po prvýkrát v dejinách ľudstva, čo sa ľudia odvážili zhodiť na zem atómovú bombu. Stalo sa to ráno o 8.15 hodine. Nepredstaviteľný svetelný blesk a mesto bolo pokryté vriacim dymom, ktorý vyhadzoval budovy od vzduchu. Obrovské mračno dymu dosiahlo za tri minúty výšku 10 000 až 20 000 metrov . Celé mesto bolo zničené. Čo zostalo, bola len tma, krv, zhoreniny, stonanie a bleskurýchle sa šíriaca hrôza. Takto to opisuje druhý pilot bombardéra: „Od tejto spomienky na niekoľko najstrašnejších minút môjho života sa nikdy nebudem môcť oslobodiť.“ Nielen on, celý svet bol šokovaný! Hirošima zostane varovaním pre všetky časy.
Existuje však ešte iné veľkorysé, nepoznané posolstvo z Hirošimy, utešujúce posolstvo nádeje:
Modlitba je silnejšia ako atómová bomba!
Mária, Kráľovná ruženca, zázračným spôsobom zachránila malé štvorčlenné spoločenstvo pátrov jezuitov, ktorí žili na fare vzdialenej iba osem blokov domov od centra výbuchu. Očitý svedok páter Hubert Schiffer, ktorý zomrel 27. marca 1982 vo Frankfurte, o tom podal svedectvo na Eucharistickom kongrese vo Filadelfii v USA. Ako 30-ročný kňaz pôsobil vo Farnosti Nanebovzatia Panny Márie v Hirošime. Desaťtisícom prítomných vydal nasledujúce svedectvo:
Úplne náhle, akoby medzi jedným a druhým nádychom, sa modré nebo nad Hirošimou ožiarilo oslepujúcim, neopísateľne intenzívnym svetlom. Obklopovalo ma len trblietavé svetlo. Nedokázal som ani hľadieť, ani rozmýšľať. Na okamih všetko stíchlo. Plával som v oceáne svetla, bezbranný, ustráchaný. Zdalo sa, že miestnosť prestala dýchať, naplnená smrteľným tichom. Zrazu sa ozvalo hromobitie hroznej explózie. Neviditeľná sila ma zhodila zo stoličky. Triaslo ma to, hádzalo, krútilo vo vzduchu ako list v jesennom vetre. Potom sa všetko ponorilo do tmy, do ticha, do ničoty. Nestratil som vedomie, lebo som sa usiloval myslieť na to, čo sa stalo. Cítil som, že aj ja sám som v tejto totálnej tme. Ležal som tvárou k zemi na drevených doskách. Ťažký predmet ma ťažil na chrbte a po tvári mi stekala krv. Nič som nevidel ani nepočul. Myslel som si, že som mŕtvy! Potom som počul svoj vlastný hlas. To bola tá najhroznejšia skúsenosť zo všetkého. Ukázala mi, že som ešte živý a vo mne rástlo strašné vedomie, že sa musela stať hrozná katastrofa! Celý jeden deň sme strávili s mojimi tromi spolubratmi v tomto ohnivom pekle, dyme a žiarení, pokiaľ nás nenašli záchranári a nepriviedli nás do bezpečia. Boli sme síce všetci zranení, ale vďaka Božej milosti sme prežili.
Ľudsky si nikto nevie vysvetliť, prečo títo štyria pátri – Hugo Lassalle, Kleinsore, Cieslik a Schiffer, ktorí boli v roku 1976 v čase eucharistického kongresu ešte živí, prežili ako jediní zo státisícov v okruhu 1,5 kilometra . Zostáva hádankou pre všetkých odborníkov, prečo ani jeden zo štyroch pátrov neutrpel poškodenie organizmu rádioaktívnym žiarením a prečo ich dom vzdialený iba 8 blokov od centra výbuchu zostal stáť, hoci všetky budovy naokolo boli zničené a spálené! Ani 200 amerických a japonských lekárov a vedcov nedokázalo nájsť vysvetlenie, prečo páter Schiffer napriek všetkému žil po výbuchu bez následkov ešte 33 rokov a to pri dobrom zdraví! Na mnohé otázky počuli všetci udivení vždy tú istú odpoveď:
Ako misionári sme jednoducho chceli žiť v našom živote posolstvo z Fatimy, a preto sme sa denne modlili ruženec. A to je posolstvo Hirošimy prinášajúce nádej:
Modlitba je silnejšia ako atómová bomba!
Keď ľudia všetkých národností a náboženských vyznaní vyznajú Boha ako svojho Stvoriteľa, svojho Pána a spoločného Otca, keď budú chcieť poznať jeho vôľu a budú ho prosiť o pomoc, tak nás to privedie k pravému pokoju. A keď budeme predovšetkým my, kresťania, vzývať ružencom Kráľovnú pokoja a Matku všetkých národov, tak to bude viac osožné, ako všetky konferencie a pozemské ľudské námahy. Kňaz páter Peyton povedal niečo, čo sa sem práve hodí: „The family that prays together, stays together“ – „Rodina, ktorá sa spolu modlí aj spolu zostane.“ A to platí aj pre celú ľudskú rodinu.
Kostol posvätného ruženca v Hirošime
Dnes sa v centre novovybudovaného mesta Hirošima nachádza kostol zasvätený Panne Márii. 15 sklenných okien znázorňuje 15 tajomstiev posvätného ruženca, ktorý sa tam ľudia modlia vo dne v noci. Biskup Fulton J. Sheen, nebohý biskup New Yorku, v jednom rozhlasovom vysielaní povedal:
Tretia svetová vojna nemusí byť, ani nijaká nebude, keď proti hrozbe atómovej bomby postavíme „Ženu“! (Víťazstvo Srdca, február 1997)