Tonku poznám od študentských čias. Vydala sa za kamaráta môjho manžela, tak naše priateľstvo prerástlo aj do našich rodín. Po skončení vysokej školy trochu viac ako dva roky pracovala a potom zostala na prvej materskej dovolenke. Po prvej dcére prišla druhá a potom tretia. Ako v rozprávke: „Bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry...“ Jedna krajšia ako druhá. Mali ich veľmi radi. Otec bol na ne hrdý, aj keď ako náruživý futbalista  túžil aj nejakých futbalistov vychovať. No postarať sa o päťčlennú rodinu nie je maličkosť a tak ich zodpovednosť nútila neraz túto otázku predebatovať. Napokon sama uznala, že prijať ešte jedno dieťa nie je nezodpovednosť.
     Bola ešte len v druhom mesiaci tehotenstva, keď si objavila na tele drobný výsyp a mierne sa jej zvýšila teplota. Lekári hneď hovorili o príznakoch rubeoly a o prerušení tehotenstva. Vyhľadali sme spoločne aj známych lekárov, ale skutočnosť sa nedala nijako ovplyvniť. Infekcia bola zjavná a ak si chcú dieťa ponechať, musia počítať s tým, že je tu pravdepodobnosť jeho poškodenia. Neboli to skvelé vyhliadky, ale prerušiť tehotenstvo, to znamenalo presne to, čo zabíjať. A to im svedomie nedovolilo.
     Všetci sme sa modlili a dúfali sme, že sa stane zázrak. Kristínka sa narodila dva týždne po termíne a bola maličká, takže sa im pobyt v nemocnici predĺžil. Hneď po narodení bolo zjavné, že infekcia sa v tomto prípade na dievčatku podpísala. Neostávalo nič iné, iba prijať skutočnosť takú, aká je. Zázrak sa nestal. Teda aspoň nie taký, v aký sme dúfali a aký sme si priali.
     Dievčatá rástli, aj Kristínka s nimi. Naučila sa chodiť, ale rozprávať nevie, ani plienok sa už vyše dvadsať rokov nezbavili. Tonka sa viac do roboty nevrátila. Venuje sa rodine a predovšetkým Kristínke naplno. Deň čo deň sa stará o svoje veľké bábätko už dvadsaťštyri rokov. Nevie zistiť, čo ju bolí, prečo kričí, prečo škriabe, prečo hryzie, prečo si búcha hlavičku o stenu. Doškriabané ruky, prebdené noci, porozbíjané riady i nábytok sa stali bežnou, každodennou skutočnosťou.
     Prvé tri dcéry vyštudovali, majú dobrú prácu, jedna z nich sa už i vydala a potešila rodičov vnúčatkom. Majú sa všetci radi, aj Kristínku ľúbia. Tonka má z nich radosť. Pomôžu jej a aspoň podvečer po príchode z práce a cez víkendy ju trochu odbremenia. Manžel stále fandí futbalu a plní priania svojej manželky. Má pochopenie pre jej záľuby a váži si ju. Tridsať spoločných rokov ubehlo ako voda. Stále jej nosí kvety a chodí s ňou na výstavy a na nákupy. Dom vylepšuje podľa jej návrhov a okolie upravuje podľa jej priania...
      Tonka si vyčíta slabšie chvíle, keď si myslí, že je toho už veľa, že už nevládze... Opäť vyznáva tie isté zlyhania pri mesačnej spovedi. Potom s novou silou a s novým povzbudením vykročí do ďalších dní, aby prežívala s väčšou láskou šedivosť obyčajných dní a nachádzala v nich zmysel a krásu a tak posväcovala seba i svoju rodinu. 
      Tonka dala všetky svoje sily rodine. Hoci to nebolo ľahké, nevzdávala sa. V tých najťažších chvíľach vedela,  kde má hľadať pomoc a silu. Patrí medzi ženy, popri ktorých blednú krásky z titulných strán časopisov. V duchu sa pred ňou hlboko skláňam a obdivujem ju. Myslím, že skutočný zázrak sa naozaj udial, len trochu ináč, ako sme si predstavovali. 
 
 

Lucia z Východného Slovenska, 27.3.2009