Píše sa rok 1944. Frontová línia besní pri Ardénach, na nemecko – belgickom pohraničí. Istý muž v zrelom veku takto spomína na svoje detské roky:
Bol štedrý večer. Otec musel narukovať, ani sme nevedeli, či ešte žije. Stovky nemeckých vojakov bojovalo a umieralo neďaleko nášho rodného domu.
Zrazu som začul klopanie na dvere. Mama rýchlo zhasla sviecu a predbehla ma ku dverám. Na prahu nášho domu stáli 3 americkí vojaci – nepriatelia. Jeden bol ťažko ranený. „Poďte dnu!“ - povedala matka. Chovali sme kohúta Hermana pre prípad, žeby azda otec prišiel domov na Vianoce alebo aspoň na Nový rok. Hoci sme žili z rúk do úst, mama ho bez váhania zarezala a začala pripravovať. Po dome sa už šírila lákavá vôňa pečeného kohúta, keď zrazu ďalšie búchanie na dvere! Ďalší američnia? Nie! Ocitli sme sa zoči-voči 4 nemeckým vojakom! To boli pre zmenu naši. Strach ma priklincoval k zemi. Dobre som vedel, aký tvrdý je zákon vojny: Dať útulok nepriateľským vojakom je zradou.
„Dobrý večer, môžeme u vás prenocovať?“ „ Nech sa páči, dáme vám aj jedlo, ale pod jednou podmienkou: Je štedrý večer a v tomto dome sa strieľať nebude. Mohli by ste byť mojimi synmi – vy a tak isto aj tí, čo sú dnu. Stratili sa v lese podobne ako aj vy. Aspoň v túto vianočnú noc prestaňte zabíjať.“ - povedala matka! Vojak sa na ňu uprene pozrel. 2 – 3 min. ticha, kt. sa zdali nekonečnými. „Poďme!“ - rozkázala moja mama a zatlieskala rukami. „Prosím, položte zbrane sem.“ 3 pištole, 2 automatické pušky, 1 gulomet, 2 pancierové päste. „a poponáhľajte sa, aby vám tí dnu všetko nezjedli.“ Aj Američania odovzdávali zbrane. Napäto, nervózne stáli jeden vedľa druhého v malej izbietke. Matka majstrovsky zvládla situáciu: Usmievala sa, snažila sa všetkých usadiť k stolu. Mali sme iba 3 stoličky, ale zvyšní vojaci si sadli na matkinu posteľ, vedľa mojich 2 ml. bratov Jima a Robena. Prv než sa pustili do jedla si zaželali: „Frohliche Weihnachten!“, „Mery christmas!“ a pripili si na šťastné Vianoce. Upečený kohút zmizol, akoby plesol. Mama priniesla aj trocha ovocia a vína so slovami: „Chlapci, buďte opatrní, chcem aby ste sa raz všetci vrátili do svojich domovov, k svojim matkám. Boh vás všetkých ochraňuj.“ Nemeckí vojaci poradili americkým ako sa dostať k svojím oddielom. Matka im robila tlmočníčku. Nemci a Američania si stisli ruky a odišli každý svojou stranou.“ Keď odišli, mama otvorila starú rodinnú bibliu a prečítala práve tú stať...: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Neubránil som sa dojatiu a pobozkal som mamu. „Mami, dnes si aj ty bola tým anjelom. Zvestovala si pokoj ľuďom dobrej vôle.“ |
|
