Múdrosť sa chváli sama aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi.
Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: „V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.”
Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky. Pred ním som vo Svätom stánku konala službu a  na Sione som sa usadila. V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve.

Sir 24,1-4.12-16

 

Hoci sa od starozákonného svätopisca nedá očakávať kompletná a dokonalá výpoveď o Trojjedinom Bohu ani o tajomstve vtelenia Božieho Syna, predsa môžeme v personifikovanej Múdrosti, o ktorej hovorí autor Sirachovcovej knihy, aspoň v náznakoch zahliadnuť črty tváre vteleného Slova, o ktorom podáva svedectvo evanjelista Ján. Od starozákonného autora počujeme o chvále Múdrosti, ktorá je poslaná, aby prebývala uprostred vyvoleného ľudu. Aj evanjelista Ján svedčí o sláve večného Božieho Slova, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Avšak zatiaľ čo starozákonný text vedie náš pohľad veľmi abstraktným smerom – k vznešenému príbytku na výsostiach (viď Sir 24,7), k svätému stánku a k slávnemu národu, evanjelium konkretizuje veľmi presne, kde máme tieto skutočnosti hľadať. Tým slávnym národom, v ktorom sa usadilo vtelené Božie slovo – Boží Baránok, je zástup hriešnikov na brehu Jordánu, ktorí otvorili svoje srdcia kázaniu Jána Krstiteľa. Vznešený príbytok a svätý stánok Božej múdrosti nájdu tí, ktorí zachytia svedectvo o Božom Baránkovi, vykročia za ním, spýtajú sa ho: „Učiteľ, kde bývaš?“, a prijmú jeho pozvanie: „Poďte a uvidíte.“

BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP