Stíchol svet, spustli ulice.
Nebo sa v daždi trbliece.
Chodníky zlaté lístie pokrýva,
jeseň si svoje miesto dobýja.

Kolobeh času deň po dni beží.
Pod hrudou nevládne telo leží.
Láska ho vzala k sebe,
tajomná večnosť nad ním drieme.

Stojíš pri jeho hrobe
a srdce gniavia bolesti.
V diaľke len suché lístie
tíško šumí, šelestí.

Žaluješ kameňu svoj kríž.
Hore ťa počujú,
neodpovedá však nik.
Čakáš na odpoveď
ozvenu dáva len tvoja spoveď.

Chcel by si hovoriť,
neodpovedá už nik.
Vo vzduchu visí veľký otáznik.
Fľaky na tvojej duši
iba Božia sila v modlitbe zruší.

Bol čas, keď naši drahí ešte žili.
Dnes už len spomienka v srdci,
na hroboch mohyly.
Čas večnosťou všetko prikryje,
bolesť i láska sa natrvalo do srdca vryje.

Je krásne mať nádej.
Vedieť, že život pôjde stále ďalej.
Že raz stretneme sa vo večnosti
a Božia milosrdná láska
nás nikdy neopustí.

G.G.